Bol raz jeden farmár, ktorý sa volal Krásnik. Veľmi rád mal zvieratá. Kedykoľvek u niektorého zo svojich kamarátov videl nové zviera, hneď po ňom tiež zatúžil. Poďme si to ale pekne vziať poporiadku.
Na začiatku, ako to už vždy býva, bol pes.
„Pozri, Krásnik, aké dve krásne šteniatka sa mi narodili,” chválil sa kamarát.
„No, tie sú krásne. Čo s nimi budeš robiť?” zaujímal sa Krásnik a škrabkal psíkov za ušami.
„Jedno si nechám, ale to druhé nikto nechce. Vôbec neviem, čo s ním.”
A bolo rozhodnuté. V ten deň sa Krásnik vrátil domov so psom. Pani Krásniková sa oňho starala, spal s ňou v posteli a všetko bolo dobré. Krásnik ako vždy jazdil celý deň na traktore, sušil seno a robil ďalšie veci okolo farmy. Psíka stretával len doma pri večeri, keď mu dal vylízať tanier a poškrabkal ho za uchom. Tým sa všetka jeho starostlivosť o psa skončila.
Ako ďalšie pribudli na farmu sliepočky. Krásnik si ich priviezol rovno dvadsať. Každá bola iná. A najkrajší z nich bol čierny kohút, ktorý sliepočky strážil. Krásnik však na niečo zabudol.
„Kam len tie sliepočky dám? So ženou v posteli ako pes spať asi nemôžu,” premýšľal nahlas.
„Budeš im musieť postaviť kurník,” povedala pani Krásniková.
Hneď sa do toho tí dvaja pustili a o chvíľu mali kurník hotový.
„A keď už máme ten traktor a tú lúku, a to stavanie ti ide tak od ruky,” povedala pani Krásniková, „strašne by som si priala koňa.”
„Tak si ho zožeň,” súhlasil Krásnik.
A už na farme býval kôň, sliepky, kohút a pes. Až kým Krásnik nenavštívil svojho priateľa Hlubešáka.
„Ty máš krásne ovce,” obdivoval jeho stádo.
„Pozri, tento baran je veľmi milý. Nechceš ho?” pýtal sa Hlubešák.
„No jasné!”
V ten deň prišiel Krásnik s baranom.
„Kam ho ale dáme?” napadlo ho. „Ach nie, to zase budem musieť stavať nejaku stajňu a výbehy!”
A tak Krásnik vyrobil ohradu a prístrešok pre barana. Mal totiž v pláne zaobstarať si celé stádo, ako to videl u Hlubešáka. Aby baranovi nebolo samotnému smutno.
O pár dní už mal oviec šesť. A ešte si zadovážil tridsať králikov a plánoval, že kúpi aj prasa.
Deň za dňom pomaly plynul, Krásnik sa tešil, že má toľko zvierat. Kde bol háčik? Háčik bol v tom, že sa o zvieratá už ďalej nestaral. Pozrel sa na ne, pohladil ich, ráno im hodil trochu sena, ale zvyšok práce už zostal na pani Krásnikovej. A starať sa o toľko zvierat je veľmi náročné.
Asi by sa pani Krásniková upracovala, keby si jedného dňa nezlomila nohu. Šplhala sa na kopu sena, lebo tam jedna nezbedná sliepka znášala vajce. Pani Krásnikovej to nejako podkĺzlo a zle spadla. Zlomená noha, to nie je na pár dní. Všetka práca okolo zvierat tak pripadla na pána Krásnika.
„Musím nakŕmiť ovce. Vlastne, ešte som nedal vodu koňovi. Vlastne počkať, najprv musím dať zrno sliepkam. Nie, ešte som nepozbieral vajce. Nie, ešte som nedal seno králikom,” hundral Krásnik a behal od jedného zvieraťa k druhému.
Bol z tej práce taký unavený, že na druhý deň zaspal budík.
„Prepanakráľa! Zaspal som, nestihnem to do práce načas,” zhrozil sa Krásnik a úplne zabudol, že má ešte nakŕmiť zvieratá.
Keď sa popoludní vrátil, zvieratá od hladu bečali, kvičali a všelijako sa sťažovali. Krásnik starostlivosť odbil a bežal opravovať traktor, aby mohol zase zajtra do práce. Mal kosiť Hlubešákovi lúku.
O niekoľko dní sa veľmi čudoval. Sliepky neniesli žiadne vajce, králiky nechceli mať mláďatá, kôň schudol a ovce utekali z ohrady, aby sa napásli na susedovej lúke. V tej chvíli sa Krásnik konečne zamyslel nad svojou zlou a úspornou starostlivosťou.
Aby som mal zo zvierat úžitok a aby sa zvieratá u mňa mali dobre, musím sa o ne asi lepšie starať.
A tak pán Krásnik začal makať už od východu slnka. Kŕmil, dával vodu, česal kone, strihal ovce, prikrmoval králiky a sliepky. Za pár dní všetko bežalo ako po masle. Sliepky znášali hromady vajec, narodili sa králiky, jedna nová ovečka a koník bol zase vo forme. Pani Krásniková sa uzdravila a pomáhala mu pri starostlivosti o zvieratá. Mala radosť, že na všetko nezostala úplne sama. Aj pán Krásnik bol rád, že na to nie je sám.
„Ešte stále chceš tie prasatá, drahý?” pýtala sa Krásnika jeho pani. Ten len pokrútil hlavou.
„Kdeže, kdeže, veď toho máme nad hlavu, aby sme to vôbec stihli obriadiť.”
Pani Krásniková sa spokojne usmiala.
„Takže ti už stačí to, čo máš?”
„Stačí. Nemusíme mať všetko, čo majú ostatní. Najdôležitejšie je, aby sme na to, čo máme, stačili my,” vravel pán Krásnik, ktorý konečne precitol.
Je pekné mať veľa zvieratiek. Ale musíte sa o ne vedieť aj postarať. A preto tiež nemôžeme mať vždy to, čo vidíme, že má niekto iný.
