Bolo raz jedno kráľovstvo, v ktorom boli všetci smutní. Ich krásnu princeznú uniesla zlá čarodejnica a urobila si z nej slúžku. Princezná musela v jej chalúpke zametať a umývať podlahy, zmetať pavučiny, variť, štiepať drevo a starať sa o zvieratá. Utiecť nemohla, pretože čarodejnica okolo vyčarovala neviditeľné steny.
O tie si milá princezná urobila hneď prvý deň hrču, keď sa pokúsila utiecť. Odvtedy už to neskúšala, plakala, prosila čarodejnicu, aby ju pustila, ale všetko bolo márne.
Neblahý osud princeznej Hanelory sa rozprával po celej krajine ako rozprávka bez šťastného konca. V jednej dedine si ju rozprávali pri sušení sena, kde ju počul aj Jano, syn murára. Jano zatúžil stať sa hrdinom a princeznú vyslobodiť. Ale pozor. O Janovi sa tiež rozprávalo v dedine. Rozprávka to však nebola ani trochu. Posúďte sami, aký by mohol byť Jano hrdina.
Jano modré oči mal,
ale veľmi dobre nevidel.
Bez uší na svet neprišiel,
ale veľmi dobre nepočul.
Nádchu nikdy nechytil,
napriek tomu sa necítil dobre.
Chuť nemal – zjedol, čo mu dali,
aspoň nebol v jedle vyberavý.
A ruky hrubé, hoci veľké ako veslá,
nepoznal nimi zamat od strúhadla.
Jano mal päť zmyslov, ale neboli nijako dobré. Ale jeho to netrápilo. Rozhodol sa, že princeznú vyslobodí, a hneď ráno vyrazil na cestu. Došiel do zakliateho lesa a tam zablúdil. Jednak preto, že to bol zakliaty les, jednak preto, že zle videl. A pretože zle videl a ešte k tomu sa nepozeral na cestu, vrazil do niečoho tvrdého. Boli to kuracie nožičky chalúpky baby Jagy.
Zatiaľ čo sa Jano snažil pofúkať boľavý nos, vyklonila sa zo dverí baba Jaga.
„Čo mi tlčieš do chalúpky, čudák?“ zavolala na neho.
„Čože? Ja nikomu nečumím do komôrky. A nemám čumák.“
„Ach jaj, to zase prišiel hrdina,“ povzdychla si baba Jaga, pozvala Jana dnu a dala mu na nos obklad.
„Čože sa poflakuješ po začarovanom lese?“ pýtala sa baba Jaga hlasno, aby Jano dobre počul.
„Chcem vyslobodiť princeznú od zlej čarodejnice. Ale zablúdil som.“
„Tá zlá čarodejnica je moja sestra. Má vďaka princeznej krásne upratané a ja, no pozri! Všade neporiadok. A keď som sa jej pýtala, či by mi tú svoju upratovačku požičala, nafúkla sa ako bublina a povedala, že nepožičia a že si mám upratovať sama. To ma tak nahnevalo, že ti rada poradím, ako ju prekabátiť.“
„Ďakujem ti, babuška Jaguška. Akú zbraň si na ňu mám vziať? Vidličku?“
„Ale kdeže zbrane, tie sú na nič,“ mávla baba Jaga rukou. „Moja sestra si potrpí na úlohy. Keď ich splníš, ona stratí moc a princeznú ti vydá. Lenže ty sotva niečo splníš. Mocná čarodejnica veľmi dobre vie, kto k nej ide, určite ti pripraví také úlohy, aby si ich splniť nedokázal.“
„Ja chcem byť hrdina. Určite ich splním. Pozri, som silný, mám pekné modré oči, čisté uši, nos ako gombíček, ústa ako polmesiac a ruky silné a mozolnaté od práce.“
Baba Jaga sa zamyslela.
„Už viem, čo potrebuješ. Potrebuješ päť sysľov.“
Baba Jaga pripravila vrece a začala nad ním čarovať.
Jano chvíľu premýšľal, či sa nepreslýchol. Naozaj počul sysľov?
„Ale babička, ty si to poplietla! Potrebujem päť zmyslov, nie sysľov!“
Ale to už baba Jaga vyťahovala z vreca sysle jedného za druhým. Rovných päť vytiahla a posadila ich na stôl pred Jana.
„Tu ich máš. A hybaj, než zlá čarodejnica zistí, že si u mňa bol po pomoc.“
A než sa Jano stihol ohradiť, babica ho vystrčila z dverí aj so sysľami, zabuchla a otočila sa aj s chalúpkou na opačnú stranu.
Jano pokrčil plecami a vydal sa na cestu lesom aj so svojím čarovným darčekom v podobe piatich sysľov.
„Keby som tak lepšie videl na cestu. Už je šero a asi som zase zablúdil,“ mrmlal si Jano popod fúzy.
Zrazu jeden zo sysľov priskákal pred Jana a prehovoril ľudským hlasom: „Ja som Očko a perfektne vidím. Keď sa pozriem cez ten les, uvidím všetko, čo je za ním.“
„Pozri sa, kamarát, vidíš cestu k zlej čarodejnici?“
Syseľ Očko chvíľu gúľal očami kamsi medzi stromy a potom povedal: „Už poznám cestu. Poď za mnou, dovediem ťa tam.“
Čoskoro Jano našiel chalúpku, kde bývala zlá čarodejnica.
„Tak ty by si chcel vyslobodiť princeznú? Najprv musíš splniť tri úlohy, ktoré ti zadám. A ak ich nesplníš, staneš sa mojím sluhom a budeš tu štiepať drevo, kým sa sám nestaneš polenom.“
„Čože? Stanem sa kolenom?“
„Nie, poleno už si,“ zamrmlala nahnevane čarodejnica, pošúchala si ruky a pokračovala: „Počuj prvú úlohu. Tu na dvadsiatich tanieroch je pripravená zemiaková kaša. Jednu moja kuchárka zabudla osoliť. Tvojou úlohou je ochutnať každú kašu a nájsť tú, ktorá je neslaná.“
Jano si nabral kašu z prvého taniera na prst a ochutnal. Ale nič zvláštne necítil.
„Možno keby si si umyl ruky najprv. Takto bude chutiť slano všetko, ako tvoje špinavé ruky,“ uškrnula sa čarodejnica, sama však nemala ruky o moc čistejšie. Nakoniec podala Janovi lyžicu a odišla.
„Keby som tak mal chuť a dokázal zistiť, ktorá kaša je neslaná,“ povzdychol si Jano.
Zrazu pred neho priskákal druhý syseľ a prehovoril ľudským hlasom.
„Ja som Plazjazýček a som ten najmlsnejší syseľ na svete. Ja tie kaše ochutnám a poviem ti, ktorá je neslaná.“
Syseľ nenápadne obehnul všetky taniere. Do predposlednej hromádky kaše otlačil labku a schoval sa pod stôl.
„Toto je ono!“ zvolal Jano.
Zlá čarodejnica hneď pribehla a čudovala sa, že to tak ľahko uhádol.
„Možno si mal len šťastie. Počúvaj druhú úlohu. V jaskyni kúsok odtiaľto býva skalný škriatok. Vo vnútri má kopu pokladov, ale je tam strašná tma. Medzi zlatom a kameňmi tam má princezninu hebkú stužku do vlasov. Choď tam. Keď začuješ, že si škriatok spieva, znamená to, že práve svoje poklady nestráži. Vtedy tam vojdeš a hmatom nájdeš stužku. A tú prines.“
Jano došiel až k jaskyni a tam si povzdychol:
„Keby som tak lepšie počul, keď si bude škriatok spievať.“
Tu pred neho priskákal tretí syseľ a prehovoril ľudským hlasom.
„Ja som Uško a počujem dokonca aj to, ako baba Jaga na druhom konci lesa chrápe. Dám ti znamenie, že si škriatok spieva, a ty budeš môcť vyraziť.“
„To ale aj tak nepomôže. Ako spoznám v tme stužku od kameňa?“
Tu priskákal štvrtý syseľ a tiež prehovoril ľudským hlasom.
„Ja som Chmaták. Mám veľmi citlivé labky a spoznám aj poslepiačky kameň od stužky. Pôjdem miesto teba a stužku prinesiem.“
Za chvíľu stál Jano pred zlou čarodejnicou a ukazoval jej princezninu stužku.
„No toto, zase si mal šťastie, darebák. Ale počkaj! Tretia úloha, ktorú som na teba pripravila, tú určite nesplníš. Pozri,“ povedala čarodejnica a ukázala rukou na lúku pred chalúpkou.
Na tráve stálo desať princezien. Všetky boli rovnaké, na vlas si podobné.
„Poznaj tú pravú a môžete odísť,“ zachrčala čarodejnica a rozosmiala sa.
Jano chodil okolo, ale všetky princezné boli úplne rovnaké. Tu sa mu pri nohe objavil piaty syseľ a prehovoril ľudským hlasom.
„Ja som Rypáčik. A podľa vône poznám tvoju princeznú. Ukáž mi tú stužku.“
Jano ukázal sysľovi stužku, Rypáčik si k nej privoňal a vyrazil medzi princezné. Pritom si pohmkával niečo o vôni ruží v kráľovskej záhrade. Jano šiel za ním a sledoval, ako syseľ ku každej princeznej starostlivo čuchá. Až sa konečne pri jednej zastavil a na Jana žmurkol.
„Toto je ona! Vonia ako kvety ruže, ktoré kvitnú v kráľovskej záhrade,“ zvolal Jano a ukázal na princeznú.
V tej chvíli ostatné princezné zmizli a zlá čarodejnica sa rozzúrila.
„No toto! Nemohol mať šťastie! Povedz, ty podvodník, že ty normálne cítiš, vidíš aj počuješ? Všetky tie rozprávky o tebe klamali!“
„Klamali, neklamali, princezná je moja a ty si upratuj sama, babica.“
A tak Jano zachránil princeznú a stal sa hrdinom. Princezná si ho veľmi obľúbila, veď vždy zjedol, čo mu navarila, a vždy mu to chutilo (alebo sa nikdy nesťažoval), Jano tiež vydržal počúvať hodiny jej rozprávania o krásnych šatách a ani mu nevadilo, keď to prehnala s parfumom. Sysľom to ale vadilo a s princeznou bývať nechceli. Vrátili sa k babe Jage. Jano im poďakoval a na oplátku premenoval svoje získané kráľovstvo na Sysľov.
A zlá čarodejnica? Tá si musela upratovať sama. A pretože bola lenivá a zabudla upratovacie kúzlo, neporiadok ju nakoniec prerástol a ona sa v ňom dočista stratila. Nikdy ju už nikto nevidel, a to bolo dobre, pretože už nemohla nikomu škodiť.
