Bolo raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Markétka. Bolo to dobré a vzorné dievčatko, ktoré však malo jednu nepeknú vlastnosť. Markétka nechcela smrkať do vreckovky. Namiesto toho si utierala nos do rukávov. Keď už mala rukávy mokré, utierala si nos do nohavíc, do sukničky, do trička, proste tam, kde práve bolo suché miesto.
Rodičov to veľmi trápilo, ale nevedeli si s tým rady. Tak mamička často nútila Markétku smrkať.
„Markétka, musíš sa vysmrkať. Veď máš nos nabitý ako pištoľ! Poď, vysmrkáme sa spolu,” vravela mamička a už sa blížila k Markétke s vreckovkou.
Markétka začala kričať a ani raz do vreckovky nefúkla.
Tatinko Markétku dokonca postrašil: „Keď nebudeš smrkať, vlezie ti tá nádcha do uší. Bude to veľmi bolieť a budeš musieť do nemocnice, kde ti to ucho prepichnú.”
Ale ani to na Markétku nezabralo.
Babička dostala skvelý nápad. Všetci ju síce odhovárali, že je to škoda peňazí, ale babička sa nedala a hneď vyrazila do mestečka, aby kúpila svojej milovanej vnučke krásne vreckovky s obrázkami. Vybrala tie najkrajšie a hneď ich s úsmevom predložila Markétke.
„Pozri, Markétka, aké som ti kúpila vreckovky.“ Tieto sú s princeznami a tieto so zvieratkami.”
„Pekdé,” zamumlala Markétka s plným nosom.
„No poď, vysmrkáš princa? Alebo Popolušku? Alebo túto mačičku?”
„Nie, nechcem,” odsekla Markétka.
Len čo sa babka priblížila s vreckovkou k jej nosu, ktorý bol už v tej chvíli taký plný, že takmer pretiekal soplíkmi, Markétka spustila ohlušujúci rev, takže si babka radšej natlačila vreckovky s princeznami do uší, aby si zachránila zvyšky sluchu.
Rodičia boli nešťastní. Raz, keď boli na tetiných narodeninách, Markétka si tam po celý čas utierala nos do obrusu. A to ešte počas slávnostného obeda. Niet divu, že všetkým hosťom aj tetičke z toho bolo zle. Nešťastní rodičia im vysvetľovali, že si s tou dievčinkou už nevedia rady, no odvtedy už na ďalšie oslavy mali s Markétkou zákaz chodiť.
Prišiel deň, keď mala ísť Markétka do školy. Dostala krásne šaty, krásnu tašku a peračník, a pretože práve mala zase nádchu, pripravila jej mamička aj čipkovanú vreckovku. Markétka ju zahodila hneď pred domom, poriadne si prešla pod nosom rukávom a išla do školy.
V škole počúvala pani učiteľku. Sem-tam si utierala nos do peračníka alebo do zošita. Pani učiteľka si to všimla a začala rozprávať: „Určite viete, milé deti, že medzi dobré návyky patrí aj používanie vreckovky.” Keď máme nádchu, vysmrkáme sa do nej a dáme si ju do vrecka. A potom si umyjeme ruky, aby sme nešírili bacily okolo seba.”
Markétka si práve namotala soplík na ceruzku. To už pani učiteľka nevydržala.
„Markétka, ty nemáš vreckovku?” opýtala sa prísne.
Markétka pokrútila hlavou. Pani učiteľka siahla po papierových servítkach a podala ich dievčatku.
„Nechcem to,” odsekla Markétka.
Pani učiteľka začala dvíhať hlas, že takto to predsa nejde a že nemá dobrú výchovu. A že jej napíše poznámku do žiackej knižky a chce vidieť rodičov.
Cestou zo školy bola už Markétka celá usmrkaná, nos mala upchatý na prasknutie a nemala nič, čím by si ho mohla utrieť. Tu na zastávke zbadala nejakého pána v plášti. Nenápadne sa priblížila, chytila cíp jeho plášťa a utrela si doň nos. Pán si to však všimol a otočil sa. Vyzeral naozaj hrozivo, ako nejaký čarodejník.
„Markétka, ty nezbednica! Ak sa do troch dní nenaučíš smrkať, nos sa ti preplní a praskne,” pohrozil ten čarodejník.
Markétka sa preľakla a utiekla domov. Na druhý deň by na toho pána takmer zabudla, ale keď sa ráno pozrela do zrkadla, zistila, že sa jej zväčšil nos. Vyzeral ako brmbolec na čiapke! Keď sa pozrela večer, nos bol už veľký ako pomaranč.
Markétka sa rozplakala. Zajtra to bude tretí deň! Čo ak jej ten nos naozaj pukne? Rýchlo bežala po vreckovky a začala smrkať. Vysmrkala jednu, druhú aj tretiu. Mamička sa nestačila čudovať, čo to do tej dievčiny vošlo, že tak zrazu začala sama smrkať.
„Mamička, došli vreckovky,” kňučalo dievčatko.
„Na, tu sú ešte tie od babičky,” podala mamička Markétke dva balíčky vreckoviek.
Markétka ich všetky do jednej vysmrkala. Tým smrkaním sa jej nos zmenšil a bol zase ako predtým. Dokonca ju prešla aj tá nádcha. Markétka si vydýchla. Zachránila sa. Ešteže jej babička tie vreckovky kúpila, inak by jej ten nos praskol. Nesmie jej zabudnúť poďakovať, sľubovala si.
O mesiac dievčatko znova prechladlo a dostalo nádchu. Keď sa však mamička priblížila s vreckovkou, Markétka si ju od nej s úsmevom vzala a pekne sa vysmrkala. Všetkým sa ohromne uľavilo. Aj Markétke, ktorá zistila, že keď smrká, nádcha zmizne omnoho skôr. Ani jej nevadili mokré rukávy od utierania nosa a v škole sa s ňou začali deti kamarátiť. Aj pani učiteľka sa usmievala.
Preto, milé deti, keď budete mať nádchu, nebráňte sa smrkať do vreckovky. Mohol by sa vám nos tiež preplniť a vybuchnúť. Markétka sa zachránila na poslednú chvíľu. Určite nechcete dopadnúť rovnako, ba dokonca ešte horšie.
Dobrú noc!
