Bol taký ten krásny, vlahý večer, keď plúžiaci vyliezajú zo svojich brlohov a sliedia po prstoch trčiacich spod perín. Aj ja s Píhatom sme dostali chuť nejaké prstíčky poškádliť. Deti sa nás už nebáli, tak sme zamierili inam. Navyše, keď zobudíte deti, tie obvykle plačú a mne je ich ľúto. Zato keď zobudíte dospelých, tí tak pekne kričia a nadávajú a to je strašná zábava.
Lenže dnes v paneláku snáď nikto okrem tých detí ešte nespal. Vyzeralo to na veľmi nudnú noc. Potom ale Píhat dostal nápad.
„Usporiadame preteky,“ vyhlásil nadšene. „Kto zbehne schody ako prvý. Cieľ bude pri vchodových dverách.“
„Dobre, ideme na to. Tri, dva, jedna – vpred!“
Valili sme sa ako veľká voda, zoskakovali jednotlivé stupne schodov a zatáčali po chodbách tak, že sme chvíľami kĺzali po bruchu. Robili sme pri tom taký hluk, že ľudia vykukovali z dverí, čo sa to deje.
Už som bol skoro pri cieli, keď sa otvorili dvere a svetlo zalialo chodbu. Domovník stál medzi zárubňami a zízal na chodbu. Ja som sa ihneď skrčil a zostal na mieste.
„Tu behá snáď stádo slonov!“ zakričal domovník na chodbu, domnievajúc sa, že tu pobehujú nejaké nezbedné deti. Potom si všimol čierneho chumáča na chodbe.
„Musíme upratovačke kúpiť nový mop. Desne jej pelichá, pozri sa,“ otočil sa na svoju pani.
„To vyzerá, ako keby jej úplne odpadol, drahý. Kúpim zajtra nový.“
Hneď na to sa dvere našťastie zatvorili. Ešteže to nechceli ísť vyhodiť. Vraj mop, pche. Rýchlo som vyrazil k vchodu, kde sme si stanovili cieľ. Lenže Píhat už tam bol.
„Prvý, prvý a ty stvrdni,“ chválil sa a poskakoval Píhat.
„To neplatí, keby nevyliezol domovník, tak som ťa predbehol,“ mračil som sa.
„Takže odvetný závod hore do nášho poschodia, áno?“
„No jasné!“
Píhat odštartoval a dve chlpaté gule vyrazili vpred. Najprv sme do seba skoro narazili pod schodmi. Potom som narazil do vázy a vyklopil kvetinu na medziposchodí. Píhat sa mi chcel posmievať, ale keď sa otočil, nepozeral, kam beží, a narazil priamo do topánok na rohožke pri jednom byte. Topánky sa rozleteli do strán a Píhat prešiel chodbou na rohožke. Vyzeral ako Aladin na čarovnom koberci.
Využil som situáciu a predbehol som ho. Na piatom poschodí mi do cesty postavil mop, ktorý tu niekto zabudol. Elegantne som sa mu vyhol. Podlaha bola však čerstvo umytá (hromská pani Simonová), takže sa mi pošmyklo a narazil som rovno do dverí jej bytu.
Zadunelo to tak, že som chvíľu netušil, čo sa stalo. Lenže potom sa dvere otvorili, vybehla pani Simonová a začala kričať. To ma vystrašilo, takže som vyštartoval tak rýchlo, že som sa ocitol hneď za Píhatom na piatom poschodí. Prebehol som cez zoradené topánky a rozhádzal ich všade okolo.
Krik pani Simonovej vzburcoval pána Karlíčka. Svetlo sa rozsvietilo a my dvaja plúžiaci sme zostali stáť na schodoch. Krčili sme sa a sledovali, ako pán Karlíček vybieha v kroksách z bytu. Ponáhľal sa, ani si nerozsvietil, a tak sa stalo, že zakopol o jednu z rozhádzaných topánok, pošmykol sa na rohožke a namiesto toho, aby schody zišiel, kecnul si na nich na zadok. A pretože pán Karlíček je poriadny pán Karol, nezastavil sa, ale zišiel schody rovno po zadku. Zastavil sa až pred pani Simonovou, kde mu spadol do náručia mop.
Tá v okamihu prestala jačať a začala sa strašne smiať. Ja a Píhat sme sa chichotali tiež.
„Čo sa vám stalo, Martička?“ pýtal sa pani Simonovej.
„Mala som dojem, že sa tu naháňajú divoké mačky,“ smiala sa ďalej a utierala si slzy smiechu. „Ste veľmi milý, že ste ma prišli zachrániť. Ospravedlňujem sa, že som vás zobudila.“
„Ja som aj tak ešte nespal,“ povedal pán Karlíček. „Chcel som sa vás ísť na niečo opýtať, ale nevedel som ako. Tak teda, keď už tu pred vami sedím, drahá Martička, chcem vás požiadať o ruku.“
Pán Karlíček zo seba zhodil mop, pokľakol pred pani Simonovou, vzal ju za ruku a odniekiaľ zo županu vytiahol prstienok.
„No, vidíš to, ako sme im pomohli,“ povedal Píhat a sledoval, ako si tam tí dvaja holúbkovia vrkajú svoje „áno“.
„Hm, bude asi svadba,“ súhlasil som.
„Určite. Dúfam, že bude v noci. Taký svadobný koláč, to by som si dal.“
„Začínaš byť ako starý Hjunt, Píhat. Ten tiež myslí len na jedlo.“
„A vôbec, kto bude posledný v posteli, je smradľavá neumytá noha,“ spomenul si Píhat na závod.
Dobehli sme obaja naraz, skočili do pelieškov a pochvaľovali si, ako to pekne všetko dopadlo. Veď predsa každá rozprávka končí svadbou. Tak dobrú noc, deti, a dávajte si pozor na rohožky, kvetináče, topánky a mopy. Nech kvôli nim tiež nezídete schody po zadku.
