Halloween majú všetky strašidlá rady. V noci z posledného októbrového dňa na prvý novembrový deň môžu totiž strašidlá chodiť medzi ľudí, bez toho, aby sa museli báť, že ich ľudia spoznajú. A nemusia si na to ani šiť kostýmy ako ľudia. Aj keď Bubík so Zubomilou si tentoraz kostým zaobstarali.
„Ja idem za čarodejnicu,“ chválila sa Zubomila svojím kostýmom.
„Ja idem za piráta,“ chválil sa Bubík.
„Rovnako sú tí ľudia hlúpi,“ uvažovala Zubomila nahlas. „Prestrájajú sa za strašidlá preto, aby ich strašidlá nespoznali. Veď sa správajú na prvý pohľad úplne inak.“
„Áno, a sú aj inak cítiť. Ale je to super, pretože sa aspoň jeden deň v roku dostaneme zo Strašidrna. Navyše ľudské cukríky a čokolády sú mňam!“
A tak v predvečer sviatku Všetkých svätých vyrazili Bubík so Zubomilou na koledu, zatiaľ čo mamička stále ešte vydlabávala repu. Tatko už mal tekvice vydlabané, ale mamička trvala na tom, že repa je tradičnejšia. Bohužiaľ nebolo tak ľahké z nej urobiť lampáš, ako si pôvodne myslela.
„Sviatok Všetkých svätých, ktorý je teraz skôr známy ako Halloween, bol pôvodne keltský nový rok,“ hovorila pri tom mamička a snažila sa zdolať repu. Namiesto toho ohla lyžicu. „Preto sa robia tieto lampáše. Nový rok znamenal prechod svetla a tmy, leta a zimy, a rovnako tak sa mohli stretnúť ríše živých a mŕtvych. K tomu ľudia robili lampáše, aby ich ochránili pred zlými duchmi, a tiež sa za nich prestrájali, aby ich tí praví duchovia nespoznali a nechceli im škodiť.“
Mamička potom ešte deťom vysvetlila, že s príchodom kresťanstva sa na tento deň ustanovil sviatok Všetkých svätých, aby sa uctili všetci tí svätí, ktorí sa do kalendára zmestili aj nezmestili. Potom ohla piatu lyžicu, popriala deťom veľa šťastia pri koledovaní a išla hľadať vhodnejší nástroj na vyrezávanie repy.
A tak deti konečne vyrazili. Cestou sa k Zubomile a Bubíkovi pridal Michal Vodník v prestrojení za upíra a o rok mladšia Adélka Vílová v prestrojení za netopiera.
Deti začali koledovať, klopali na dvere, občas zarecitovali básničku, ale väčšinou stačilo len: „Koledu, alebo niečo vyvediem.“
Košíčky sa im pomaly plnili, ale Bubík stále nebol spokojný. Stále nedostal od nikoho tú čokoládu, ktorú mal najradšej. Cestou k ďalšiemu domu nahnevane kopal do kamienkov a hlasno nadával.
„Počujem, že niekto potrebuje čokoládu,“ ozvalo sa za deťmi.
Za nimi stál dedko prezlečený za poľovníka, ale spod malého klobúčika mu vykúkali rohy. Takéto čertovské prestrojenie deti rozhodne ešte nevideli.
„Som čert Boris. Mám tu čokoládu, po ktorej tak túžite.“
„Tak koledu, alebo ti niečo vyvediem,“ spustil Bubík.
„Ja vám tú čokoládu rád dám aj bez koledy. Ale dávajte pozor, aby sa z vás nestali skutočné strašidlá, detičky.“
Bubík sa pobavene zasmial. Ľudia sú takí hlúpi. On si snáď ten starček myslí, že sú prestrojené normálne detičky.
„Ďakujeme,“ povedala malá Adélka, ale zostala pozerať do tmy. Nikto tam už nestál. „Kam zmizol?“
„Asi odišiel,“ mávol nad tým Bubík rukou a už do seba ládoval čokoládu.
„Mne sa na tom niečo nezdá,“ váhala Zubomila, ale ostatní už mali čokoládu zjedenú.
V tej chvíli sa niečo zmenilo.
„A teraz ruky hore a dajte mi košíčky, pretože som strašný pirát Buboš,“ zakričal Bubík, tasil šabľu a celkom vážne čakal, až mu dajú koledu.
„Bubík, neblázni,“ zahriakla ho Zubomila, ale to už k nej skočil Michal a sápal sa jej po krku.
„Ukáž krk, nech ti môžem vypiť krv!“ zašepkal pri tom.
„Čo to s vami, chlapci, je?“
Zubomila sa pozrela na Adélku. Tá zamávala netopierími krídlami, vzniesla sa do vzduchu a odletela niekam do tmy. Zubomila sa dala na útek pred upírom a pirátom. Už-už ju skoro Michal dobehol, keď si pirát Buboš všimol, že Michal má koledu a prepadol ho po pirátsky. Zubomila ich sledovala, ako sa dohadujú o košíček, a premýšľala, ako z tej šlamastiky von.
Boris bol skutočný čert, to bolo jasné, a rozhodne neklamal, keď ich varoval, že by sa mohli stať strašidlami. Ale nie tými skutočnými. Stali sa tým, za čo boli prezlečení. A Zubomila išla predsa za čarodejnicu. Ona jediná by ich mohla odčarovať! Siahla po svojej čokoláde od Borisa a kúsok si odhryzla.
„Tak a idem na vás,“ zasmiala sa ježibabím smiechom, vytasila prútik a namierila na Bubíka. „Ruším čokoládové kúzlo, nech si zase zubaté strašidlo!“
Z prútika vyletel záblesk svetla a Bubík sa zastavil.
„Ruším čokoládové kúzlo, nech si zase vodník!“
Z prútika vyletel záblesk svetla a Michal sa zastavil. S Bubíkom na seba pozerali ako vyorané myši.
„Čo sa stalo?“ divili sa obaja chlapci. „A kde je Adélka?“
„Ruším… Ale moment, čo keď Adélka niekde lieta? Keď ju premením, tak spadne na zem a ublíži si.“
„Tak si sadni na metlu a nájdi ju,“ poradil jej Bubík a podal jej metlu, ktorú pustila, keď utekala pred pirátom a upírom.
„Vďaka, braček. Možno ťa za to ani nepremením na ropuchu.“
„Naozaj vtipné,“ uškrnul sa Bubík.
Zubomila si sadla na metlu a vzniesla sa do vzduchu. Chvíľu krúžila nad mestom, kým nezbadala Adélku.
„Adélka, pozri, čo mám,“ povedala a hodila hrsť cukríkov na zem pod sebou.
Netopier Adélka sa hneď zniesol na zem za nimi. Zubomila pristála a okamžite vyslala na Adélku kúzlo. Adélka sa zmenila späť na vílie dievčatko.
„A teraz ešte ja,“ povedala Zubomila, namierila na seba prútik a povedala: „Ruším čokoládové kúzlo, nech som zase zubaté strašidlo.“
A tak sa aj Zubomila premenila zase späť. Ale bolo to o chlp, pretože už začínalo svitať. Čo keby sa nestihli premeniť späť, než začne deň? Zostali by tak navždy? Našťastie to už nemusia zisťovať.
Prejedení cukríkmi sa všetci vrátili domov a boli radi, že tá strašidelná noc dobre dopadla.
