Všade ležal sneh. Vzduchom poletovali vločky a všetky deti sa radovali a pokrikovali. Hlavne chlapci boli počuť až v meste. Všetky deti zo Strašidrna ťahali sane na kopec nad mestom a rútili sa na nich po stráni dolu.
Len tatko zubatý stál pod stráňou a potichu sledoval, ako jeho Bubík ide na saniach. Tu niečo začul. Pripadalo mu to povedomé. Spomínal, ako ako malý chlapec tiež jazdil na saniach. A ako učil jazdiť na saniach snehuliaka. A ako sa ukázalo, že snehuliak je lepší vodič než tatko.
„Ktože to cinká?“ čudovala sa Zubomila.
„Aj tak nejaký šašo,“ odsekol Bubík.
„Ty sám si gašpar. To bude dedo Mráz,“ hádal Michal Vodník.
„Pripomína mi to pesničky, čo spieva mama, keď pečie koláčiky,“ načúvala Zubomila ďalej.
„Mne to pripomína jednoducho Vianoce,“ usmieval sa Michal a ďalej tlačil sane do kopca.
Do cinkotu sa pomaly pridávali zvončeky. Tatko ďalej načúval. To boli časy, keď mal päť. Ale čo? Hurá na sane, vek je len číslo.
A tak sa v cinkote a kriku detí ozýval to popoludnie ešte aj nadšený krik tatka, ktorý sa opäť učil riadiť sane. Išlo mu to dobre. Strom úspešne minul, snehuliaka už nie. To mu ale nevadilo. Jeho hlasný smiech prilákal ďalších dospelákov z radu strašidiel, ktorí, keď ho uvideli, neváhali sa pridať. A tak sa sánkovalo celé Strašidrno a cinkanie pokračovalo. Či už cinkal šašo, alebo Santove sane, všetkým to pripomenulo, aké sú Vianoce skvelé obdobie.
(Rolničky)
