Príroda sa na jeseň chystá k spánku. Strašidlá v Strašidrne zbierajú úrodu zo záhradiek a hrabú lístie, ktoré spadlo zo stromov. Robia z neho pri cestách kopy, do ktorých sa schovávajú, a keď ide okolo nejaký človek, vybafnú na neho.
Zubaté strašidlá na jeseň lovia muchy a sušia si ich do zásoby na zimu, vodníci si pri rybníku zdobia vŕby stuhami a čarodejnice si chystajú bylinky na jesenné nádchy, aby mohli liečiť ostatné strašidlá.
A čo robia na jeseň deti? Púšťajú šarkany. Na poli v Strašidrne sa dokonca koná každý rok súťaž v púšťaní šarkanov. Prvú cenu získava ten, ktorého šarkan sa udrží najdlhšie vo vzduchu.
„Tento rok vyhrám ja!“ povedal Bubík.
„Nie, ja!“ nesúhlasila Zubomila.
„Ja!“
„Ja!“
A tak sa tí dvaja hádali celé ráno.
Bubík nenechal nič na náhodu a zostrojil si obrovského šarkana z krabice a plachty. Akonáhle bude dosť fúkať, poletí jeho šarkan lepšie než tie ostatné. Zubomila mu stále hovorila, že to prehnal, ale Bubík ju nepočúval. Aj tak len závidí.
Popoludní sa deti zišli na poli, kde začala súťaž. Šarkany sa vzniesli do vzduchu. Vietor fúkal priaznivo. Zrazu sa však odniekiaľ prirútil silný víchor. Niekoľko šarkanov zrazil z oblohy priamo do trávy a niekoľko ich zamotal do seba. Zato Bubíkov drak vďaka tomu nabral výšku a vyhupol sa nad všetky draky. Napínal špagát k prasknutiu a vznášal sa vysoko nad Strašidrnom.
Už zostával v súťaži len on a šarkan malej víly Adélky. Bubík sa už tešil, že víťazstvo je jeho, keď v tej chvíli zafúkalo tak silno, že Bubíkov šarkan zdivočel. Najprv začal za šnúrku cukať a potom zdvihol Bubíka zo zeme. Bubík chcel za každú cenu vyhrať, a tak ho ani nenapadlo, že by šarkana pustil a nechal uletieť. Držal sa pevne zubami nechtami. Lenže zrazu bolo pole s deťmi dole pod ním a on letel niekam preč za šarkanom.
„Pomóc!“ volal Bubík, ale nikto ho nepočul.
Potom zafúkalo zľava, trochu sprava a trošku zhora a špagát sa omotal okolo koruny vysokého smreka. Šarkan zostal poletovať vo vzduchu a Bubík zapadol do konárov. Ako správne zubaté strašidlo využil svoje zuby a prehryzol špagát, do ktorého sa mu zamotala ruka. Opatrne sa sunul po konároch nižšie a nižšie. Postupne zliezal do lesa.
Už mu zostávalo pár posledných konárov, keď pod ním jeden praskol a spadol s ním dolu. Bubík pristál do mäkkého. Ozvalo sa čvachnutie, ako sa zaboril do močiaru.
„Pomoc,“ kričal Bubík celkom zbytočne, keď zistil, že sa borí do močiaru stále hlbšie. Čím viac sa snažil vyliezť von, tým rýchlejšie zapadal do hĺbky. Keď už mal blato až po pás, začul čvachtavé zvuky.
„Hej, hej! Kto mi to otravuje na záhrade?“ ozval sa hlas.
„Pomoc, prepadám sa do močiaru,“ volal Bubík.
Pred Bubíkom sa objavil zarastený muž. Mal dlhé fúzy a všade na ňom rástol mach. Tváril sa mrzuto.
„Jé, strýko Hejkal, pomôžeš mi von, prosím ťa?“ spoznal ho konečne Bubík.
„Čo tu robíš, ty zubaté decko?“
„Odniesol ma sem šarkan.“
„Šarkany tu nežijú, to by som musel vedieť,“ zavrčal Hejkal a meral si Bubíka nedôverčivým pohľadom.
„Nie živý, ale papierový. Teda, môj šarkan bol trochu mega šarkan, vyrobil som ho z krabice a plachty, pretože som veľmi a veľmi chcel vyhrať súťaž. Keby sa mi ten šarkan nezachytil na strome a ja nespadol do blata, mohol som možno ešte vyhrať.“
„Ty hlupák zubatý, je to len súťaž. Buď rád, že si dopadol tak dobre.“
„Dopadol som zle. Už mám blato po prsia. Myslíš, že by si mi nejako pomohol?“ naliehal Bubík.
„Ale áno, so zubatými strašidlami som kamarát. Veď ma poznáte. Podaj mi ruku, vytiahnem ťa.“
Hejkal pomohol Bubíkovi z močiaru. Bubík slušne poďakoval a uvedomil si, že mal Hejkal pravdu. Nemusí byť za každú cenu prvý v súťaži. Sú dôležitejšie veci. A nič sa nemá preháňať, ani stavba šarkana.
Domov prišiel Bubík úplne od blata, ale bol spokojný sám so sebou. Aj keď nevyhral jesennú súťaž, mal radosť, že sa dostal v poriadku domov. Možno bude mať na budúci rok šťastie a vyhrá. Ale obrovského mega šarkana už radšej stavať nebude. Skúsi svoje šťastie s nejakým obyčajným. Strýko Hejkal má pravdu, veď o nič nejde.
