Kde bolo, tam bolo, v malej krajinke za hlbokým lesom žil mladý muž Vladko. Ten bol zručným maliarom a jeho poctivú prácu ľudia obdivovali. Avšak žil iba s otcom, ktorý už mal svoje roky, a zacítil túžbu nájsť si dobrú ženu a kdesi sa zabývať.
Došiel teda jedného večera za svojím otcom a riekol: „Počuj, otec, páči sa mi doma a mám rád aj svoju prácu, avšak chcel by som si nájsť ženu i domov, a tak som si povedal, že pôjdem okúsiť na chvíľu svet.”
„Veru, synak, ja ti rozumiem. Predsa budem rád, ak neostaneš sám a mladí ľudia potrebujú poznať svet.” povedal otec.
Vladko si teda nabalil jedla aj vody, vzal si koňa a vybral sa do sveta.
Cesta bola dlhá a kľukatá. Vladko prechádzal cez lúky plné kvetov, cez dedinky, kde mu ľudia kývali, aj cez lesy, v ktorých bolo počuť len šum stromov. Jedného dňa, keď slnko už pomaly zapadalo, zbadal pri ceste starca v dlhom plášti, ako sa márne snaží zdvihnúť prevrátený vozík.
„Dobrý večer, deduško,“ prihovoril sa mu Vladko. „Nechcete pomôcť?“
Starček naňho pozrel prenikavými očami. „Bol by som ti veľmi vďačný, mládenec, už mi sily nestačia.“
Vladko zoskočil z koňa, vozík napravil a pomohol starcovi pozbierať rozsypané veci. Keď bolo hotovo, starček sa usmial a jeho tvár akoby na chvíľu zažiarila zvláštnym svetlom.
„Nie som len tak hocijaký pocestný,“ riekol tichým hlasom. „Som čarodej a za tvoju dobrotu ťa chcem obdarovať.“
Z plášťa vytiahol malý mešec a z neho tri červené čerešne, lesklé ako rubíny. „Tieto čerešne sú čarovné. Keď jednu zješ a úprimne si niečo zaželáš, splní sa ti to. No pamätaj, želanie musí vychádzať zo srdca.“
Skôr než sa Vladko stihol poďakovať, čarodej zmizol, akoby ho pohltila večerná hmla. Vladko ostal stáť s mešcom v ruke a dlho premýšľal, či sa mu to len nesnívalo. Po niekoľkých dňoch putovania dorazil do mesta, kde ľudia žili v chudobe a smútku. Vladko sa rozhodol pomôcť – zjedol prvú čerešňu a zaželal si, aby jeho maľby priniesli ľuďom radosť i obživu. Od toho dňa si jeho obrazy kupovali všetci a mesto opäť ožilo.
Druhá čerešňa prišla na rad, keď Vladko stretol dievča s dobrým srdcom a láskavým úsmevom. Zjedol ju a zaželal si nájsť skutočný domov po jej boku. Ich cesty sa spojili a čoskoro si vybudovali skromný, no teplý dom plný smiechu.
Poslednú čerešňu si Vladko nechal na čas, keď sa vrátil za otcom. Videl, ako je zoslabnutý, a s tichou modlitbou zjedol tretiu čerešňu. Zaželal si, aby jeho otec prežil starobu v zdraví a pokoji. A tak sa aj stalo. Vladko si vtedy uvedomil, že skutočná čarovná moc nebola v čerešniach, ale v dobrote, ktorú nosil v srdci. A tak žil spokojne, obklopený láskou, až kým neumrel — ak ešte neumrel, tak tam žije dodnes.
