Bolo letné ráno a Anička bola u svojho dedka na prázdninách. Keď spolu ráno raňajkovali, tak sa dedka spýtala, čo by dnes mohli spolu robiť. Dedko jej riekol: „Chcel by som ti niečo ukázať, možno sa ti to bude páčiť.”
A tak hneď po raňajkách išli do malej komôrky zahádzanej rôznymi vecami, odkiaľ dedko vytiahol krabičku a z nej čosi, čo Anička ešte nevidela.
„Čo to máš, deduško?” opýtala sa svojho dedka a ten sa usmieval na predmet v jeho rukách.
„To je fotoaparát, Anička.” vysvetlil dedko a podal ho Aničke do rúk.
„A čo to robí?” opýtala sa Anička.
„Môžeš si s ním spraviť fotky. Nafotil som s ním mnoho krásnych miest.” zaspomínal si dedko a z krabičky vytiahol aj fotografie, ktoré ukázal svojej vnučke.
„Napríklad na tejto sme s babkou v soľnej jaskyni.” ukázal fotku Aničke a tej sa rozžiarili očká.
„To je krása!” zvolala a vzala si z dedkovej ruky ďalšiu fotku.
„A tuto, keď bol tvoj ocko taký starý ako ty, tak sme boli pri jazere.” vysvetlil dedko a prstom ukázal na malého chlapca na fotke.
„Aj ja si chcem urobiť nejakú fotku.” riekla Anička a dedko sa usmial.
„Tak ťa niekam zavediem. Pôjdeme sa prejsť.” povedal dedko a Anička sa zaradovala.
A tak sa obliekli a vybrali sa na cestu. Dedko Aničke trpezlivo vysvetlil, ako má fotoaparát držať, kam sa má pozrieť a kedy stlačiť malé tlačidlo. Anička ho počúvala s otvorenými ústami, akoby sa učila čarovať.
Ich prvá zastávka bola v zoo. Anička hneď zbadala veľkého slona, ktorý si chobotom naberal vodu. „Dedko, pozri!“ zvolala a rýchlo stlačila spúšť. Potom odfotila žirafu, ktorá sa naťahovala za listami, aj malé opičky, ktoré sa navzájom naháňali. Každá fotka ju rozosmiala a dedko ju chválil, aká je šikovná fotografka.
Neskôr sa prešli do parku. Slnko presvitalo cez listy stromov a vtáčiky veselo štebotali. Anička si kľakla k farebným kvetom a spravila im fotku, potom zachytila kačičky na jazierku aj dedka, ako sedí na lavičke a spokojne sa usmieva.
„Táto bude moja obľúbená,“ povedala potichu.
Keď sa popoludní vracali domov, Anička bola unavená, ale šťastná. V hlave mala plno obrázkov a v srdci radosť.
Dedko jej ešte raz povedal: „Fotky sú zvláštne, Anička. Keď sa na ne pozrieš, spomienky ožijú.“
O pár dní sa Anička vrátila k mamke. Hneď jej ukázala fotografie, ktoré s dedkom nafotili. Mamka sa usmievala, keď videla zvieratká, park aj dedka na lavičke. Anička sa na fotky zadívala a zrazu mala pocit, akoby tam znova bola – cítila vôňu kvetov, počula smiech dedka aj šumenie stromov.
„Dedko mal pravdu,“ povedala potichu. „Na tých fotkách sú spomienky ako živé. A cítim ich oveľa silnejšie.“
Mamka ju pohladila po vlasoch a Anička vedela, že fotoaparát nie je len obyčajná vec. Je to malý poklad, ktorý dokáže uchovať krásne chvíle navždy.
