V malej dedinke za tromi horami a tromi dolinami žil jeden malý chlapec Janko so svojimi rodičmi. Janko bol vždy zvedavý a veľa sa vypytoval. Vždy mamičku a otecka zasypával horou otázok. A dnešné ráno prišiel ozaj s veľmi zaujímavou otázkou.
„Mamička, ja by som chcel vidieť nebo. Ako vyzerá svet tak zvysoka?“ opýtal sa zvedavo Janko a mamička sa pousmiala.
„To neviem, Janko, nikto ešte na nebi okrem vtákov nebol,“ riekla mamička. No Janko od toho dňa, keď sa každý deň zobudil, sa pýtal rovnakú otázku.
Až jedno ráno jeho ocka napadol skvelý nápad. „Pôjdeme do lesa, tam isto bude ten najvyšší strom. A ak si naň vylezieme, tak to bude, akoby sme boli v nebi,“ riekol ocko a Janko sa hneď zaradoval a začal pobehovať sem-tam.
„To je skvelé, ocko. Ja uvidím nebo!“ zaradoval sa Janko a hneď, ako dojedli raňajky, sa s ockom vybrali na výpravu za vysokým stromom.
Ocko s Jankom si užívali slnečný deň, spev vtákov a občas zahliadli aj nejakú tú hubu. Veru, čím ďalej kráčali, tým bol Janko viac unavený, až sa ozaj dostali pomaly na samý vrch kopca, kde stál isto ten najvyšší strom.
Strom bol taký vysoký, že jeho konármi akoby hladil oblohu. Kmeň mal široký a pevný a listy sa mu vo vetre ticho rozprávali. Ocko sa pozrel hore a pevne chytil Janka za ruku.
„Neboj sa, budem stále pri tebe,“ povedal a začali spolu liezť.
Ako stúpali vyššie a vyššie, les pod nimi sa pomaly menil. Stromy už neboli vysoké, ale malé ako zápalky, chodníčky vyzerali ako tenké čiarky a dedinka v diaľke sa scvrkla na hračkárske domčeky.
Janko s otvorenými ústami pozeral dolu. „Ocko, svet je taký maličký!“ zašepkal s úžasom.
Zrazu okolo nich preletel vtáčik a veselo zaštebotal, akoby ich vítal. O kúsok vyššie sedela na konári sojka, ďalej krúžil vysoko na oblohe majestátny jastrab. Janko mal pocit, že sa na chvíľu stal jedným z nich. Vietor mu jemne čechral vlasy a obloha bola tak blízko, že sa zdalo, akoby sa jej mohol dotknúť.
Keď dorazili na najsilnejší konár, posadili sa vedľa seba. Nad nimi bolo nekonečné modré nebo s bielymi obláčikmi, ktoré pomaly plávali ako ovce po lúke.
Janko sa usmial. „Ocko, už viem, ako vyzerá nebo,“ povedal potichu. „Je pokojné.“
Ocko ho objal a prikývol. „A vieš, prečo ho vidíš také krásne?“
Janko pokrútil hlavou.
„Lebo sa naň pozeráš zvedavými a dobrými očami,“ usmial sa ocko.
Keď potom opatrne zostúpili dolu, Janko už nebol smutný, že sa do neba nedá ísť celkom. Vedel, že stačí trochu odvahy, dobrý nápad a niekto, koho má rád.
A odvtedy, vždy keď sa pozrel na oblohu, vedel, že kúsok neba má navždy v srdci. A tak sa vrátili domov ruka v ruke, šťastní a plní krásnych spomienok.
