Kde bolo, tam bolo, v zelenom lese plnom vysokých stromov, voňavých lúk a zurčiacich potôčikov žil malý zajko menom Chrumko. Volali ho tak preto, lebo najradšej zo všetkého chrumkal mrkvičku, jablká a mladú ďatelinku.
Chrumko bol dobrý, veselý zajko a mal v lese veľa kamarátov. Každému rád pomohol, každého si vypočul a nikdy sa nehádal.
Jedného rána sa Chrumko zobudil o čosi skôr než zvyčajne. Slnko práve vykúkalo spoza kopcov a vtáčiky spievali akosi hlasnejšie než inokedy. Chrumko sa posadil na postieľke a zrazu si spomenul: dnes má narodeniny!
„Jéj, dnes je ten veľký deň!“ potešil sa a poskakoval od radosti tak vysoko, že skoro narazil hlavou do stropu svojej nory.
Medzitým sa v lese už od skorého rána schádzali zvieratká. Líška Lili, veverička Skokanka, medvedík Brumko, ježko Pichliačik aj srnka Anka sa dohadovali, aký darček by mal Chrumka potešiť najviac. Každý mal iný nápad a každý bol presvedčený, že práve ten jeho je ten najlepší.
„Ja mu donesiem kôš najšťavnatejšej mrkvy v celom lese!“ chválila sa veverička Skokanka.
„Ale prosím ťa,“ zavrtela hlavou líška Lili, „lepší darček je mäkučký šál, aby mu v zime nebola zima.“
„Kdeže šál!“ ozval sa medvedík Brumko. „Najlepší darček je med – sladký a vzácny!“
„A čo tak niečo praktické?“ pichľavo poznamenal ježko Pichliačik. „Ja mu vyrobím drevený stolček.“
Srnka Anka sa ticho usmiala. „Ja mu dám kvietok zo slnečnej lúky. Darček nemusí byť veľký, hlavne nech je od srdca.“
Zvieratká sa však začali prekrikovať a hádať. Každý chcel, aby si Zajko Chrumko zapamätal práve jeho darček ako ten najkrajší. Hádka bola čoraz hlasnejšia a les sa naplnil nespokojnými hlasmi.
Keď konečne nastal čas oslavy, zvieratká sa zišli pred Chrumkovou norou. Zajko vyšiel von s úsmevom od ucha k uchu.
„Som taký rád, že ste prišli!“ povedal úprimne.
Ako prvá podala darček veverička Skokanka, hneď za ňou líška, potom medvedík, ježko aj srnka. Každý netrpezlivo čakal, ktorý darček Chrumko pochváli najviac.
Chrumko sa však na každý jeden usmial rovnako široko.
„Ďakujem!“ povedal pri mrkve.
„Ďakujem!“ povedal pri šále.
„Ďakujem!“ povedal pri mede, stolčeku aj kvietku.
Oči mu žiarili radosťou a bolo vidieť, že ho teší každý darček.
Zvieratká si začali medzi sebou šepkať. „Nevyzerá, že by sa mu niečo páčilo viac…“
Vtedy sa Chrumko postavil doprostred a povedal: „Viete, prečo mám radosť zo všetkých darčekov rovnako?“
Zvieratká stíchli.
„Pretože ich nedostávam len ako veci,“ pokračoval zajko, „ale ako dôkaz, že mám takých dobrých kamarátov. A to je ten najväčší dar.“
Zvieratká sa na seba pozreli a zahanbene sa usmiali. Uvedomili si, že sa hádali zbytočne. Objali sa, sadli si spolu na lúku a oslavu zakončili smiechom, hrami a spevom.
A Zajko Chrumko? Ten bol šťastný nielen v ten deň, ale aj dlho potom – lebo vedel, že pravé bohatstvo nie sú darčeky, ale priateľstvo.
A ak ten les ešte stále stojí, Zajko Chrumko v ňom oslavuje narodeniny dodnes.
