Bol raz jeden chlapček, ktorý najradšej zo všetkého kreslil a maľoval. Volal sa Tomáško a po celej izbe mal samé papiere, fixky, pastelky, vodovky, voskovky, fixky na kamienky a kopu ďalších vecí, aké si len viete predstaviť.
Tomáško s tými farbičkami maľoval naozaj pekné obrázky. Rozdával ich rodičom a príbuzným, vystavoval si ich na chladničke aj na nástenke. Tomáš skrátka maľoval stále. To bolo pekné. Lenže maľovať na papiere sa Tomáškovi čoskoro zunovalo. Preto začal hľadať niečo netradičné, kam by si mohol svoj obrázok namaľovať.
Raz v televízii videl jedného maliara, ako maľuje obraz na stenu. To je nápad! Tomáško to musel hneď vyskúšať. Na stenu sa maľovalo naozaj dobre. Najmä voskovky po hladkej stene krásne kĺzali. Strom namaľoval raz-dva, pod neho slona, žirafu a ešte jedno auto. Potom domaľoval pár kvietkov, ale keď chcel pridať ešte mačičku, došlo mu miesto.
„Nevadí, mačičku namaľujem na dvere,“ povedal si Tomáš a presne tak aj urobil. A pokračoval z izbičky na chodbu, do obývačky a do kuchyne. Sem-tam pridal niečo aj na podlahu.
Keď to však uvideli mamička s tatinkom, takmer odpadli.
„Tomáš, na stenu a podlahu sa predsa nemaľuje,“ nariekala mamička.
„Budeme to musieť znovu vymaľovať. A vydrhnúť podlahu. Takto by to vyzeralo ako v cirkuse,“ hneval sa tatinko.
„Tomáško, maľuješ krásne, ale maľuj len do zošitov a na papiere,“ vravela mamička.
Tomáš len prikývol, že tomu rozumie, a išiel si zase maľovať. Keď mu došli zošity, začal čmárať do kníh. A zrazu zistil, že v knihách a časopisoch sú obrázky, ktoré môže vylepšovať. Napríklad v jednom časopise bol pán v klobúku. Tomáško mu dokreslil okuliare, z nosa mu spravil prasačí rypák a na klobúk mu nakreslil plamene, akože mu klobúk horí. V inej knižke zase nakreslil bábätku upírie zuby a hnedou farbou mu domaľoval špinu na perinku.
Márne rodičia Tomáškovi vysvetľovali, že sú miesta, kam sa naozaj nekreslí, napríklad knihy. Tomáško to vždy odkýval, ale aj tak si ďalej kreslil tam, kam sa mu práve chcelo.
Ešte horšie to však bolo, keď začal Tomáš chodiť do školy. Kreslil do písanky, kreslil do šlabikára, kreslil aj na tabuľu, keď ho pani učiteľka vyvolala. Domov nosil poznámky, že ničí učebnice a že si v hodinách len maľuje. Raz dokonca pokreslil aj lavicu!
Možno by sa to zhoršovalo ešte viac, nebyť toho, že raz v lete išla Tomáškova rodina na výlet k rybníku. Tomáško si so sebou zobral čiernu fixku, pretože všade sa nájde miesto, kam sa dá niečo nakresliť. Pri rybníku mamička rozložila deku, nafúkla kruh a išla vyskúšať, aká teplá je voda. Tomáško sa zatiaľ obzeral, kam by nakreslil prasiatko. Na deku nie, na kruh tiež nie, to by sa zmylo. Žeby na strom? Skúsil to, ale na kôru fixa veľmi nepísala. Potom kúsok od nich zazrel v tieni ležať na lehátku nejakého dedka v plavkách. Dedko navyše vyzeral, že tvrdo spí.
Tomáško sa potichučky priblížil k spiacemu dedkovi a nakreslil mu na brucho prasiatko tak, že dedkov pupok bol ako jedna jeho nozdra. Druhú Tomáš nakreslil vedľa. Dedko, keď ho niečo pošteklilo, sa zavrtel. Myslel si, že ho otravuje nejaká mucha. Tomáško rýchlo utekal do bezpečia na svoju deku a sledoval, ako sa dedko dvíha a pozerá na svoje pomaľované brucho.
„Čo to je?! Prečo mám na bruchu prasa?“ čudoval sa dedko.
Tomáš sa iba chichotal, nahlas sa smiať neodvážil.
Dedko však tušil, že tu pobehuje nejaký výmyselník s fixkou.
„Kúzlim a čarujem, nech má ten, kto toto prasa nakreslil, rovnaký prasací rypák, aký mám ja na bruchu.“
Tomáš strnul. On asi počmáral kúzelného dedka! Rýchlo si siahol na nos. Jeho malý noštek bol preč. Namiesto neho mal prasací rypák. Bežal sa pozrieť k vode, aby videl svoj odraz. V tej chvíli sa rozplakal.
„Prečo som to vlastne robil? Prečo som si nezobral so sebou papiere? Už nikdy nebudem kresliť tam, kam sa nemá,“ nariekal a spytoval si svedomie. „Takto sa mi budú všetci smiať. Veď vyzerám ako prasa.“
Netrvalo dlho a dedko, ktorý to všetko počul, sa išiel okúpať do rybníka. Keď sa ponoril, prasa sa mu z brucha zmylo. Ešteže si Tomáš nevzal fixku na kamienky, tá by tak ľahko nepustila. Takto sa prasa zmylo raz-dva. A v tú istú chvíľu Tomášovi zmizol prasiatkovský rypák.
Tomáško sa rýchlo pozrel do vody, aby sa uistil, že už má nos zase ako predtým. Tak veľmi sa mu uľavilo. V ten deň už nič nemaľoval. Kúpal sa s mamičkou a tatinom v rybníku, hral s mamičkou karty na deke a večer zaspal, len čo mamička zavrela knižku s rozprávkou na dobrú noc.
Maľovať ale úplne neprestal. Svoj sľub však dodržal. Maľoval už len na papiere a tam, kde to mal dovolené. Už nikdy nikoho nepomaľoval, ani nikomu nič neprikreslil. Bál sa, že by sa mu to mohlo zase vrátiť.
A čo vy, milé deti? Aj vy radi maľujete? Tak maľujte len na miesta, ktoré sú na to určené. A nikdy nikomu nič neprikresľujte. Mohli by ste potom dopadnúť ako Tomáško.
Dobrú noc!
