Bola raz jedna maličká chalúpka, v ktorej bývali dedko s babičkou. Žili tam veľmi šťastne a spokojne. Pred chalúpkou mali prekrásnu záhradku, na ktorej obaja pracovali. Rástlo v nej veľa ovocných stromov a pestrých kvetov.
A za chalúpkou sa začínal hustý les. Nikde nebol iný domček, ani iný človek. Jediná, kto tam bývala s nimi, bola biela holubička. Takto tam žili celých sto rokov, kým neprišiel ich čas.
Chalúpka zostala prázdna. Na jar, keď sa všetko prebudilo po dlhej zime, začala sa záhradka cítiť opustená. Nemala nikoho, kto by sa o ňu staral, nikoho, kto by sa tešil z jej kvetov.
Záhradka tak veľmi nariekala, až z kvetov a stromov začali opadávať lupienky. Vietor z nich spravil kôpku a zrazu, kde sa vzalo, tu sa vzalo, z kôpky sa narodilo dievčatko. Všetci ju volali Margarétka. Zvieratká, kvety aj stromy ju mali veľmi radi. A ona mala rada ich a starala sa o nich.
Margarétkinou najlepšou kamarátkou sa stala biela holubička. Tá ju naučila, ako si ušiť šatočky, ako prať prádlo, ako sa starať o chalúpku a veľa ďalších užitočných vecí. Na zimu mala Margarétka ovocie a zeleninu zo záhradky. Skoro celú zimu však Margarétka prespala, rovnako ako aj jej záhradka.
A tak sa tu Margarétke krásne žilo celých sedem rokov. Až raz v jednu zimnú noc prišla k Margarétke čudná návšteva.
Práve v jednu mrazivú noc Margarétka začula, ako niekto klope na zamrznuté okno. Vonku stála nejaká babička. A keďže Margarétka bola dobré dievčatko a nič zlé ani len netušila, pozvala babičku dnu.
„Ktože si, babička? Si celá studená,“ striasla sa Margarétka.
Babička prehovorila hlasom, ktorý škrípal ako ľad: „Ja som baba Zimica, dcéra krutej zimy. Odvšadiaľ ma vyháňajú. Tak budem bývať s tebou. A ty mi budeš slúžiť.“
Babica sa nahrnula do domu, ani dvere za sebou nezatvorila. S ňou do miestnosti vletel sneh, v peci razom vyhasol oheň. Baba Zimica si ustlala v hromade snehu uprostred izby a zaspala. Margarétka sa od zimy schúlila pod perinou. Čo si len s babou Zimicou počne?
Baba Zimica bola naozaj zvláštna dáma. Najradšej mala, keď vonku mrzlo. Vtedy otvárala okná a dvere, len aby sa mráz dostal do každého kúta domu. Na raňajky jedávala cencúle. A keď mala dobrú náladu, spievala na plné hrdlo. No to si Margarétka vždy zapchávala uši, lebo spev baby Zimice znel horšie než krákanie vrán.
Baba Zimica bola na Margarétku zlá. Mala ju za slúžku. Margarétka jej musela na obed holými rúčkami pripravovať snehové gule. Popoludní musela počítať snehové vločky alebo chytať studený vietor.
Na jar sa však Margarétke darilo lepšie. Záhradka Margarétku veľmi tešila a slniečko ju hladilo. Len kvôli záhradke babu Zimicu v chalúpke trpela. Nebyť záhradky, bola by už asi dávno utiekla. Ale kam by mohla ísť? A kto by sa staral o jej kvety a stromy?
Zatiaľ čo na jar sa Margarétka mala lepšie, baba Zimica trpela. Počas jari a leta bola slabá. A tak chodievala do hustého lesa ku studničke, kde sedávala v chládku a chladila sa vodou studenou ako ľad.
Margarétka sedávala na záhradke.
„Ach, moja milá záhradka, najradšej som tu s tebou. Ale predsa len sa trápim,“ povzdychla si občas Margarétka.
„Margarétka, ty náš púčik, čo ťa trápi?“ pýtala sa záhradka.
„Moja pani mi zase pokazila deň. Keď sa usmejem, hnevá sa. Keď plačem, smeje sa.“
„Baba Zimica sa hnevá, lebo je teplo. Chodí si sadnúť do chládku ku studničke, hľadí tam do vody a vidí v nej slnko, ako sa odráža medzi stromami. Myslí si, že je to ona a myslí si, že je krásavica. Lenže tentokrát išla ku studničke v noci, namiesto mesačného svitu sa tam objavil zlatý obláčik a v ňom sa na babu Zimicu smial tvoj odraz. Baba hneď hodila do vody hlinu, aby zahnala obraz, a utekala preč. Hnevá sa, že nie si v jej moci a že si krajšia ako ona.“
To Margarétku vystrašilo. „Ach, záhradka, to je zlé. Určite ma za to potrestá.“
Ďalšej noci bola nevídaná zima. A aj keď bol máj, dokonca primrzlo. Do rána Margarétkina záhradka zapadla snehom. No nebola to obyčajná zima. To baba Zimica zariadila, že záhradka celá premrzla. Keď predsa len slniečko vykuklo a pohladilo kvietky, záhradka sa prebudila a začala sa zháňať po Margarétke.
„Kde je naša Margarétka?“ volala záhradka.
Od lesa priletela biela holubička.
„Záhradka, záhradka, baba Zimica odviedla Margarétku do lesa. Zaviazala jej oči, aby už netrafila späť. Vodila ju po lese sem a tam, aby Margarétka zablúdila. Záhradka, Margarétku už neuvidíš.“
Záhradka zosmutnela. „To sa baba Zimica Margarétke pomstila za to, že je krásna.“
Baba Zimica si zase išla sadnúť ku studničke. Uvidela v nej slnko a zase si myslela, že to je ona.
„To som krásavica,“ pochvaľuje si. „Aha, už je poludnie. A dievčina nikde, konečne som sa jej zbavila. Nie je krajšia, ako ja!“
Margarétka sa však v lese nemala zle. Les bol k nej dobrý a ustlal jej postieľku z machu. Stromy si popreplietali konáriky, aby na Margarétku nepršalo. Lesné zvieratká sa s Margarétkou hrali. Aj motýle, čmeliaky a včielky sa s Margarétkou rady pohrali. Občas les Margarétke usporiadal ples. A tam bola taká šťastná, že čoskoro zabudla na babu Zimicu aj na záhradku.
Až raz v noci sa Margarétke snívalo o jej záhradke. Až ju z toho pichlo pri srdci. Prebudila sa a vzdychla si.
„Čo asi robí moja milovaná záhradka?“
Záhradka chradla, nemala nikoho, kto by sa o ňu staral. A baba Zimica ako vždy, len chodila ku studničke, aby sa kochala svojou krásou. Ale keď prišla jeseň, poludňajšie slniečko už toľko nesvietilo. V ten deň baba Zimica v studničke uvidela svoju pravú vráskavú tvár, bledú ako mesiac. Dostala taký hnev, tresla rukou do vody a v tej chvíli sa znova zjavil ten zlatý obláčik a v ňom Margarétka. Baba Zimica hodila do vody kameň, aby ten krásny obraz zahnala. Dostala takú zlosť, vbehla do chalúpky a začala ničiť všetko, čo po Margarétke zostalo. Všetky veci, riad aj nábytok, všetko ničila, trhala a rozbíjala. A potom si spomenula na záhradku. Veď tú mala tá dievčina najradšej!
Zlostná baba Zimica privolala na pomoc mrázikov Holomrázkov, svojich verných sluhov. A tí sa vrhli na záhradku. Jeden okolo seba mlátil motykou, druhý si zobral rýľ, tretí lopatu, štvrtý sekeru a sekal stromy, piaty nožnice a strihal kvety, ďalší mali píly a rezali, na čo len prišli.
Margarétka sedela v lese na machu a krútila sa jej hlava. Ako by tušila, že sa v záhradke niečo deje.
„Ach, milé zvieratká, čo sa to deje? Je mi akosi zle.“
„To záhradku rozrývajú mrázikovia s babou Zimicou,“ povedali smutne zvieratká.
„Ach, milé zvieratká, je mi tak zle. Čo sa to deje?“
„To v záhradke porazila baba Zimica všetky stromy.“
„Ach, milé zvieratká, oči sa mi zatvárajú, asi o chvíľu zaspím. Čo sa stalo s mojou záhradkou?“ šepkala Margarétka.
Zo záhradky nezostalo vôbec nič.
A Margarétka zaspala. Z neba sa začal sypať sneh a všetko zavial. Zaspal aj les.
Baba Zimica si zatiaľ v chalúpke spokojne mľaskala, že už je tu opäť mráz. A aby to oslávila, usporiadala si v chalúpke oslavu s Víchricou, Omrzlinou a Meluzínou. Spolu tam vystrájali, až sa zvyšky chalúpky otriasali.
Ale po každej zime príde jar. Cencúle sa roztopia, sneh zmizne a všetko živé sa opäť prebudí. A tak keď prišla jar, celý les sa opäť prebudil, zvieratká chodili okolo Margarétky, ale nepodarilo sa im ju zobudiť. Tak sa les poradil so slniečkom, vetrom, vtákmi a zvieratkami. Všetci sa rozhodli, že Margarétke donesú záhradku sem. Ale ako? Veď zo záhradky nič nezostalo.
„Niečo predsa len zostalo,“ tíško vraví vietor a už nesie semienka, kôstky aj jadierka a rozhadzuje ich okolo Margarétky.
Jarný dáždik im pomohol semienka poliať, slniečko pomohlo kvietkom rásť a už tu rastú kvety aj ovocné stromčeky. Je to zvláštny pohľad, taká krásna záhradka uprostred lesa.
Margarétka sa zobudila a mala veľkú radosť. A tak sa tam zas chvíľu dobre mala. No aj tak ju niečo trápilo.
„Čo je, Margarétka, že sa dnes tak málo usmievaš?“ pýtala sa záhradka.
„Záhradka, bojím sa. Blíži sa jeseň. A keď príde zima, zase ma zahubí baba Zimica.“
S tým si ale záhradka nevedela rady. Kto by tak Margarétke pomohol?
Dnes je v lese rušno. Je leto a deti sa v lete chodia kúpať na lúku k lesu do rybníka. A s hrnčekmi sa potom vyberú do lesa zbierať sladké jahody, maliny, ostružiny a čučoriedky. Aj Janko dnes vyrazil do lesa, ale v horúčave tam na chvíľu zaspal. Keď sa zobudil, uvidel bielu holubičku, ako mu sedí na kolene. Chcel sa po nej natiahnuť, ale ona odskočila. Chcel ju chytiť znova, ale poskočila ešte o kúsok ďalej. A tak sa pustil do lesa za ňou, odhodlaný, že ju chytí.
Zrazu si však všimol, že okolo rastú kvety a ovocné stromy. A uprostred sedí smutné dievčatko. Biela holubička dievčatku sadla na kolená, otočila hlavu k Jankovi a tíško mu povedala: „Margarétka sa nemá s kým hrať. Tak nikam, Janko, neutekaj.“
Janko sa začervenal. Prisadol si ku Margarétke do trávy. Margarétka mu rozprávala, čo všetko sa jej prihodilo. Janko sa usmial.
„Haló, deti, poďte za nami,“ zavolal Janko do lesa.
A už tu bol aj zvyšok detí. Deti si vypočuli to smutné rozprávanie a hneď si Margarétku obľúbili. Vzali ju medzi seba a hrali sa spolu.
„Margarétka, prečo si stále taká smutná?“ pýtali sa jej deti.
„Bojím sa zimy a baby Zimice. Určite ma raz nájde a zahubí.“
„Nemusíš sa ničoho báť,“ povedal Janko. „Veď sme predsa s tebou. Pôjdeš s nami domov.“
„Ale čo moja záhradka?“
„Tá ti nikam neodletí. Počká tu na teba a my ti s ňou budeme chodiť pomáhať. A ty môžeš zase pomáhať nám. My máme tiež záhradky.“
„Naozaj? To som nevedela. Ale čo keď príde zima a mráz?“
„Neboj sa, Margarétka. Zima je pekná a s nami deťmi je kamarátka. Hrá sa s nami, staviame s ňou snehuliakov, sánkujeme sa a korčuľujeme. A ty budeš tiež!“
A tak deti vzali Margarétku medzi seba.
„Ach, odpusťte mi, ja som o vás predtým nevedela. Žila som tu sama, ani som netušila, že sú tu deti alebo ľudia,“ usmiala sa Margarétka.
„Už si s nami, sama už nebudeš. Lebo kto je sám, nemôže sa mu dariť dobre,“ povedal Janko.
Deti by ešte tancovali v lese, ale holubička im pripomenula, že už je večer. Bol čas vrátiť sa domov. Margarétka išla s Jankom. A tak to dobre dopadlo. Ale počkať. Čo sa stalo s babou Zimicou a chalúpkou?
Pri chalúpke bolo pusto, zo záhradky sa stalo pole buriny. V žihľave sa tam schovávala baba Zimica, aby na ňu nedočiahlo slniečko. Ku studničke už nechodila, pretože zistila, že voda ukazuje jej ohyzdnú tvár. Zrazu začula deti, ako si spievajú. Prichádzali od lesa. Baba Zimica si zapchávala uši, ale veselé detské pesničky boli čoraz hlasnejšie. Baba ušla do chalúpky, ale ani tam sa pred nimi neschovala. Nemala rozbíť okná a dvere, teraz sa pred spevom nemohla ani skryť.
Medzi detskými hláskami začula aj Margarétku, ako si veselo spieva. To už bolo na ňu priveľa. A tak sa baba Zimica tým veselým detským spevom roztopila ako cencúľ na jar. Chalúpka sa prepadla do zeme. Dnes už nikto nevie, kde stála. Ale les si na Margarétku stále pamätá. Keď sa na jar všetko zobudí a začne z radosti spievať, spieva práve pieseň o Margarétke.
A vy si, deti, pamätajte, že tam, kde sú ľudia k sebe dobrí, kde oheň v peci horí, kde sa stavia a nie búra, kde je smiech a veselo sa spieva, tam baba Zimica nikdy nevkročí. A keby predsa len áno, tak to pre ňu zle dopadne.
