V jednom dome žili traja chlapci. Najstarší Adam chodil už do tretej triedy a chválil sa tým, ako dobre vie počítať. Vo voľnom čase sa zaujímal o autá, kreslil si ich a vystrihoval a lepil z papiera.
Jeho mladší brat Janko chodil do prvej triedy. Najradšej mal telesnú, lebo vedel rýchlo behať a skvele skákať. Aj on miloval futbal, ktorý chodil hrávať na ihrisko za domom.
Najmladší z chlapcov sa volal Vaško. Chodil do škôlky. Najradšej zo všetkého mal, keď pani učiteľky čítali rozprávky. Najmä tie o drakoch a princoch. Sám si niekedy predstavoval, že je princ, ktorý porazí draka a zachráni tú najkrajšiu princeznú na svete – svoju mamičku.
Títo traja chlapci si raz zobrali kriedy a išli si kresliť na ihrisko. Janko si zobral aj loptu, lebo sa chcel s niekým zahrať futbal. Lenže dohodnúť sa nikdy nebolo jednoduché.
„Poď si so mnou zakopať,” žadonil Janko, ale Adam len krútil hlavou.
„Nie, teraz rysujem super auto.”
„Rysuješ kriedou? Truba,” odfrkol si Janko.
„Neruš ma a hraj sa s Vaškom.”
„Ten je malý, že sotva kopne do lopty.”
A tak sa chlapci hádali, keď tu medzi nich spadla čierna krieda. Pristála priamo na ihrisku medzi ich farebnými kriedami. No ona nespadla len tak z čistého neba. Pustila ju tam kaňa, ktorá si ju splietla s myšou, ktorá sedela na stole a jedla syr. Ten stôl sa nachádzal vo veži jedného čarodejníka. Keď si kaňa všimla, že jej krieda vôbec nechutí, jednoducho ju pustila na zem. A tá spadla čírou náhodou priamo medzi chlapcov.
„Aha, kde sa to tu vzalo? Toto nie je naša krieda,” všimol si Adam.
„Čierna krieda? To som ešte nevidel. Ukáž, ako píše.”
„Nie, ja som ju videl prvý.”
Adam vzal kriedu a nakreslil ňou na zem prvú vec, ktorá mu napadla. Bolo to jablko. Sotva ho dokreslil, jablko sa stalo skutočným!
Chlapci neverili vlastným očiam. Janko zdvihol zo zeme jablko, ovoňal ho a zahryzol sa doň.
„Dobré,” zhodnotil.
„Ty kokso, to je čarovná krieda! Čokoľvek nakreslíme, to ožije!”
A už sa začali hádať, čo by mali nakresliť ako prvé. Krieda spadla na zem, zatiaľ čo sa chlapci do seba strkali. Tu okolo prebehol najmladší Vaško, ktorý naháňal motýle a svojich bratov nepočul. Uvidel kriedu a hneď si pomyslel, že s ňou by sa krásne kreslilo. A tak ju, nič netušiac, zobral a začal kresliť.
„Budeme kresliť superauto!” kričal Adam.
„Nie, čokoládu. A potom bránku a poriadnu loptu. A ešte niekoľko hráčov k tomu,” hádal sa Janko.
Zrazu sa ozvalo hlboké zamrčanie nejakého zvieraťa. Chlapci sa prestali hádať a otočili sa. Malý Vaško vystrašene zahodil kriedu na zem a rozbehol sa k bratom. Z ihriska sa dvíhal obrovský čierny drak.
„Preboha, čo si to nakreslil?!” zhrozil sa Adam.
„Ja som nevedel, že to je čarovná krieda,” bránil sa Vaško.
„Kde je? Možno by sa toho draka dalo vyškrtnúť,” napadlo Janka.
Všetci chlapci cúvali pred drakom a pozerali sa po zemi, kde je čarovná krieda. Ale keďže sa nepozerali pod nohy, rozšliapali ju na prach.
„Tak toto je stratené, chlapci, zožerie nás drak!” zpanikáril Janko.
Chlapci sa dali na útek, drak za nimi.
„Je namaľovaný, nemohli by sme ho nejako zmazať?!” kričal Adam a bežal, ako mu nohy stačili.
„Veď sa hýbe a behá, pochybujem, že počká, kým ho vymažeš,” oponoval Janko.
„A navyše nemáme ani špongiu ani vodu ako máte v škole,” pridal sa malý Vaško.
„To je nápad. Chlapci, utekáme k rybníku,” rozhodol Adam a všetci zmenili smer.
Ešteže bolo leto a voda bola akurát na kúpanie. Chlapci sa dlho nerozmýšľali, zhodili šaty a naskákali do vody. Drak sa hnal za nimi. Ale ako vošiel do vody, začal sa rozpúšťať. Chlapci naňho čľapkali a striekali vodu, takže z draka bola čoskoro len čierna machuľa, ktorú rozfúkal vietor a vypilo slnko.
„Panečku, to teda bolo niečo,” vydýchol si Adam. „Myslím, že teraz radšej dlho nič kresliť nebudem.”
„Tak sa ideme okúpať a potom dáme ten futbal?” rozžiaril sa Janko.
„Hej a ja budem rozhodca,” zvolal nadšene Vaško.
Nakoniec sa chalani napokon výborne pohrali všetci spolu. Dnes sa naučili, že najsilnejší sú len vtedy, keď držia spolu, aj keď je každý iný. A že je dôležité mať nielen svoje vlastné záujmy, ale aj nejakú spoločnú zábavu, ktorá bude baviť každého z nich. A čarovná krieda? Na tú si už ani nespomenuli. Veď mali predsa jeden druhého, načo by im boli nejaké kúzla, no nie?
