Na širokej lúke pod vysokými horami žil mladý pastier menom Ondrej. Každé ráno vyháňal svoje stádo ovečiek na pašu, pískal si tichú melódiu a opieral sa o drevenú palicu, ktorú mu vyrezal ešte jeho starý otec.
Lúka bola nádherná – na jar plná kvetov, v lete voňala senom a na jeseň sa trblietala rosou ako strieborný koberec. Lenže hoci bol svet okolo neho krásny, Ondrej sa často cítil veľmi sám.
Jeho rodičia odišli za prácou do ďalekého mesta a on zostal na salaši iba so stádom. Ovečky mal rád, poznal každú po mene – Bielku, Kučerku, Straku aj najmenšiu Hviezdičku, ktorá mala na čele škvrnku v tvare malého mesiaca. Rozprával sa s nimi, spieval im a niekedy im čítal z knižky staré rozprávky. No ovečky mu odpovedali len tichým „bééé“.
A tak večer, keď sa obloha zatiahla tmavomodrým plášťom a nad horami sa rozsypali hviezdy, Ondrej si sadol pred salaš a zahľadel sa hore.
„Hviezdičky,“ zašepkal, „ak ma počujete, pošlite mi kamarátku. Niekoho, s kým sa budem môcť porozprávať. Niekoho, kto mi odpovie.“
Vietor jemne zašumel v tráve a stádo pokojne oddychovalo. Zdalo sa, že sa nič nestane. Ondrej si povzdychol, uložil sa na seno a zavrel oči.
Vtom začul zvláštny zvuk.
„Ondrej…?“
Pastier sa prudko posadil. „Kto je tam?“ zašepkal.
„Tu som,“ ozvalo sa nesmelo.
Pred ním stála malá ovečka Hviezdička. Jej tmavé oči sa leskli v mesačnom svetle a škvrnka na čele žiarila akoby o čosi jasnejšie než zvyčajne. Ondrej prekvapene zamrkal.
„Ty si prehovorila?“
„Zdá sa,“ odpovedala ovečka a potriasla hlavou, až jej zvonček ticho cinkol. „Asi ťa tie hviezdy počuli.“
Chlapec si pretrel oči, či sa mu to nesníva.
„To nie je možné,“ riekol zmätene Ondrej.
„Možné je všeličo,“ povedala Hviezdička múdro. „Napríklad to, že osamelosť sa dá zahnať odvahou niečo si priať.“
Ondrej sa najprv rozosmial, potom sa mu do očí nahrnuli slzy radosti.
„Takže sa so mnou budeš rozprávať?“ opýtal sa natešene.
„Ak ma naučíš hrať sa na schovávačku,“ odpovedala ovečka vážne. „Vždy som chcela vedieť, kam sa strácaš, keď si myslíš, že ťa nevidím.“
Od toho večera sa všetko zmenilo. Ráno už Ondrej nechodil po lúke sám. Hviezdička kráčala vedľa neho a rozprávala mu, čo si myslí o počasí, o ostatných ovečkách aj o tom, že tráva chutí lepšie na severnej strane kopca. Ondrej jej na oplátku rozprával o mestách, ktoré si pamätal, o knihách, ktoré čítal, a o svojich snoch.
„Vieš,“ priznala sa raz Hviezdička, „ovečky sa medzi sebou rozprávajú stále. Len ľudia nás zvyčajne nepočujú.“
„Prečo ja áno?“ spýtal sa Ondrej.
Ovečka sa usmiala. „Pretože si počúval srdcom.“
Spolu vymýšľali hry. Ondrej učil Hviezdičku preskakovať malé potôčiky a ona jeho učila trpezlivosti. Keď sa ponáhľal a hneval, že mu niečo nejde, povedala:
„Pozri sa na oblaky. Nikam sa neponáhľajú, a predsa vždy prídu tam, kam majú.“
Večer si spolu líhali do trávy a pozorovali hviezdy.
„Myslíš, že ma počuli práve tie najjasnejšie?“ spýtal sa raz Ondrej.
„Možno,“ zamyslela sa Hviezdička. „Ale možno stačilo, že si si to želal naozaj úprimne.“
Dni plynuli a Ondrej si uvedomil, že už sa necíti sám. Mal kamarátku, ktorá ho chápala, smiala sa na jeho vtipoch a občas mu dokonca jemne ohrýzla rukáv, keď príliš dlho premýšľal.
Jedného rána sa zobudil a vystrašene sa rozhliadol.
„Hviezdička?“ zavolal.
Ovečka stála pri plote a pokojne sa pásla.
„Bééé,“ ozvala sa obyčajným ovčím hlasom.
Ondrejovi na okamih zovrelo srdce. Skúsil sa usmiať. „Dobré ráno,“ povedal potichu. Hviezdička k nemu podišla, nežne sa oňho obtrela a pozrela mu do očí tým istým láskavým pohľadom ako vždy. A hoci už nerozprávala ľudskou rečou, Ondrej vedel, že o priateľstvo neprišiel.
V ten večer si opäť sadol pod hviezdy.
„Ďakujem,“ zašepkal.
Odvtedy sa už necítil osamelý. Naučil sa, že kamarátstvo nemusí vždy znieť slovami. Niekedy stačí tichá prítomnosť, teplý pohľad a srdce otvorené tak dokorán, že dokáže počuť aj to, čo iní nepočujú.
A keď sa na oblohe rozsvietila najjasnejšia hviezda, Ondrej sa vždy usmial. Vedel totiž, že niekde tam hore sa niekto potešil, že jeho želanie bolo vypočuté.
