Kde bolo, tam bolo, v jednej malej dedinke v domčeku pod lesom bývala veselá rodinka. Mamka s ockom a ich dcérka Dorka. Dorke bolo niekedy smutno, že nemá súrodencov a musí sa hrať sama.
Veľa detí v susedstve nebolo, a ak mamička niečo robila a ocko bol v práci, tak bola sama so svojimi hračkami. Podobne to bolo aj jedno slnečné doobedie, keď mamička musela variť, a tak sa Dorka rozbehla na záhradu, že sa povozí na trojkolke alebo sa pohojdá na hojdačke, ktorú jej pri dome zavesil ocko.
Avšak keď už Dorka bola na záhrade, začula akýsi nárek. Znelo to ako mačička. Dorke to teda nedalo a prešla sa okolo domu. A ako stála pri kôlni, tak pod starou stoličkou ozaj našla malé chlpaté klbko. Čierne mačiatko s bielymi labkami sa zahľadelo svojimi očkami na Dorku a zamňaukalo. „Ty si špinavé! A určite aj hladné. Ale ja ti pomôžem a môžeme byť kamaráti,“ riekla Dorka a mačiatko akoby pochopilo Dorku a trocha k nej prikročilo bližšie.
Dorka si vzala mačiatko do rúk a zaniesla ho k studni, kde bola vo vedre voda, a celé ho poumývala. Mačiatko sa krútilo a jačalo, keď cítilo vodu na svojom kožúšku. „Ty teda nemáš rada vodu. Ale musím ťa očistiť,“ riekla Dorka a čisté mačiatko sa potom snažilo čo najrýchlejšie usušiť. Vyvalilo sa na kameň, kde svietilo najviac slniečka.
Slniečko mu zohrievalo mokrý kožúšok a mačiatko sa pomaly prestalo triasť. Dorka si sadla vedľa neho a potichu mu šepkala: „Neboj sa, už si v bezpečí.“ Mačiatko otvorilo jedno očko, potom druhé a ticho zamrnkalo. Bolo to také milé pradenie, že Dorke až srdiečko poskočilo od radosti.
„Dám ti meno Mňauka!“ rozhodla sa. Mačiatko, akoby súhlasilo, sa postavilo, ponaťahovalo a jemne sa jej obtrelo o ruku.
Dorka si spomenula, že mačiatko je určite hladné. Potichu vošla do kuchyne. „Dorka, kde si bola?“ opýtala sa mamička, miešajúc polievku. „Len na záhrade, mami,“ odpovedala Dorka a rýchlo vzala z chladničky trošku mliečka do malej misky. Srdiečko jej bilo rýchlo, lebo vedela, že mamička by sa možno hnevala. Vybehla späť von a položila misku pred Mňauku. Mačiatko najskôr opatrne ovoňalo mlieko a potom začalo hladne piť.
Od toho dňa trávila Dorka s Mňaukou každú voľnú chvíľu. Hrali sa na schovávačku medzi stromami, Mňauka naháňala listy a večer Dorke spokojne zaspávala v náručí. Dorka sa už necítila tak sama. Jedného popoludnia si však mamička všimla malé mokré labky na podlahe. „Dorka?“ zavolala jemne. „Máme tu návštevu?“
Dorka stála na prahu izby a v náručí držala Mňauku. Očká mala plné obáv. „Mami, ja som ju našla pri kôlni. Bola špinavá a sama. Ja som ju len umyla a dala jej mliečko. Prosím, nehnevaj sa. Ona nemá nikoho. A ja som tiež často sama,“ zašepkala. Mamička sa na chvíľu zamyslela. Pozrela na mačiatko, ktoré sa práve schúlilo k Dorke a ticho pradlo. Potom si všimla, ako sa Dorka usmieva – tak úprimne, ako už dávno nie.
Mamička si k nim kľakla a pohladila Mňauku po hlávke. Mačiatko jej olízlo prst. „Vyzerá to, že ste sa už skamarátili,“ usmiala sa mamička. „Ale starať sa o mačiatko nie je hračka. Budeš jej dávať papať, čistiť jej misku a pomáhať s ňou?“ Dorka horlivo prikývla: „Budem! Sľubujem!“
V tom sa otvorili dvere a ocko prišiel z práce. Keď videl tú malú chlpatú guľku, najprv zdvihol obočie, no potom sa zasmial. „No teda, máme nový prírastok?“ Mamička sa usmiala. „Ak Dorka dodrží svoj sľub, Mňauka môže zostať.“ Dorka od radosti takmer poskočila. Silno objala mamičku aj ocka a potom opatrne pritúlila Mňauku k sebe.
A tak v malom domčeku pod lesom pribudli štyri malé labky a jedno spokojné pradenie. Dorka už nikdy nebola sama, lebo našla kamarátku, ktorá ju mala rada presne takú, aká je. A Mňauka si našla domov. A tak tam spolu žili šťastne.
