V strašidelnej škole bol dnes tvorivý deň. Všetky malé strašidlá dostali za úlohu vyrobiť blahoželania pre svoje mamičky, ktoré budú mať sviatok. Blíži sa totiž Deň matiek, keď aj strašidlá chcú mamičkám ukázať, ako veľmi ich majú rady. Kým zazvonilo na koniec vyučovania, strašidlá ukazovali svoje malé dielka s básničkami a obrázkami ostatným.
Pán učiteľ Diablik, malý škriatok, ktorý stál na kope kníh, aby ho deti videli, každého pekne pochválil.
„Ukáž nám, Zubomilka, čo si ty pripravila svojej mamičke,“ vyzval Zubomilku.
Zubomilka vstala a ukázala všetkým blahoželanie so srdiečkami a mamičkou, ktorú pekne vyfarbila.
„A tu som ešte nakreslila ružovú ružu, ktorá mi mamičku vždy pripomenie, lebo je krásna a nádherne vonia.“
„Výborne, Zubomila,“ pochválil ju pán učiteľ Diablik. „A čo ty, Michal?“
Malý vodník sa postavil a ukázal svoje blahoželanie.
„Ja som nakreslil hrnček na dušičky so srdiečkom. Pretože moja maminka je tá najhodnejšia dušička v celom rybníku. A vlastne úplne na celom svete!“
„Výborne, to je krásne. A čo ty, Bubík?“ pýtal sa pán učiteľ.
Lenže Bubík mal pred sebou stále iba biely papier.
„Mňa nič nenapadá,“ povedal a špáral sa ceruzkou medzi zubami.
„Ale to snáď nie, tak dlho tu sedíš, a nič si nevymyslel ani nenakreslil?“
Bubík zavrtel hlavou.
„Tak to skúsime vymyslieť spolu,“ navrhol pán učiteľ Diablik. „Mamičkám sa dávajú kytičky, lebo sú tiež krásne a nežné. Čo keby sme nakreslili kytičku?“
Ako ružu? Nie, moja mama nemá tŕne.“
Každý má tŕne, hlavne ty, Bubino,“ zavrčala Zubomila na svojho brata.
Pozri, tu je atlas kvetín, určite si tam nejakú peknú vyberieš a nakreslíš mame na blahoželanie.“
Pán učiteľ zadupal na knihu, Bubík si ju vzal a začal v nej listovať. Nakoniec predsa len niečo našiel a začal to horlivo kresliť na papier. A dokonca ho k tomu napadli aj verše, a tak začal do blahoželania písať básničku. Len čo bol hotový, veselo sa usmieval a ukázal svoje hotové dielo triede.
„Čo je to za kvetinu? To vyzerá skôr ako vlk s otvorenou tlamou,“ povedala Zubomila.
„To je mäsožravá kvetina. Má také isté zuby ako moja mama,“ zasmial sa Bubík a začal recitovať básničku, ktorú k tomu vymyslel.
„Keď uvidím mäsožravku,
spomeniem si na svoju mamku.
Tá zubatá kvetinka,
to je moja maminka!“
Pán učiteľ prikývol hlavou.
„Pekné, Bubík, veľmi pekné. Som zvedavý, ako sa tvoje blahoželanie bude páčiť maminke.“
„Dôležité je, že je spravené s láskou a od srdca,“ povedal Bubík dôležito a len čo zazvonilo na koniec vyučovania, bol prvý von zo triedy aj zo školy.
A tak bol Deň matiek, aj tých zubatých, pekne oslavený. Všetky mamičky v celom Strašidrne sa tešili z blahoželaní, ktoré im ich deti vyrobili. A vieš čo? Aj Bubíkova mamička mala obrovskú radosť a smiala sa, keď čítala básničku. Bubík mal totiž pravdu. Bolo to prianie z lásky, také, čo ide rovno zo srdca – tie potešia mamičky najviac.
