Bubík išiel pomaly zo školy. Bububus mu zasa ušiel, lebo sa príliš dlho babral s obedom. Ryby nemal rád. Nebavilo ho z nich vyberať kostičky. Keď si nejaké nevšimol, ostávali mu medzi zubami. Preto radšej ryby nejedol. Ale pani kuchárka trvala na tom, aby aspoň kúsok ochutnal. To ho však teraz netrápilo. Skôr to, čo dostali za domácu úlohu.
Pán učiteľ Diablik im rozprával, že zajtra bude Deň otcov. Tak ako nedávno oslavovali mamičky, teraz budú oslavovať ockov. Za domácu úlohu musia napísať a zarecitovať svojim ockom básničku o tom, ako ich majú radi. Bubíkovi za celú cestu domov nič nenapadlo.
Prišiel domov a išiel sa hrať do piesku. Už tam sedela Zubomila a nakladala kamienky na modrú tatru.
„Už máš básničku?“ spýtal sa jej Bubík.
„Nie, ale niečo ma určite napadne, len čo uvidím tatka,“ povedala Zubomila. „A ty?“
Ona sa má, pomyslel si Bubík. Jej vždy všetko napadne.
„Nie, vôbec neviem, čo mu priať. Možno niečo, čo má rád,“ napadlo Bubíka.
A v tej chvíli dostal nápad. Hneď bežal do záhradného domčeka, kde mali všetky hračky na von. Našiel tam posledný papier, ale ceruzku nikde.
„Do kelu zeleného! Ségra, nemáš ceruzku?“
„To nemám, musíš ísť domov.“
„Kým dobehnem domov, zabudnem to,“ zazúfal si Bubík a hľadal, čím by mohol písať.
Chytil kamienok, namočil ho v blate a začal písať. Išlo to ťažko, ale nakoniec sa mu tam písmenká nejako podarilo natlačiť.
„Ten papier vyzerá, ako keby si ním niekto utieral zadok,“ povedala Zubomila, keď videla Bubíkovo dielo. „To ani neprečítaš.“
„Prečítam, neboj,“ usmieval sa Bubík a už sa tešil, kedy ráno svoj výtvor tatkovi prednesie.
Hneď pri raňajkách sa k tatkovi prirútila Zubomilka s malou kytičkou zo sedmohnusiek. Tie mal tatko veľmi rád. A k tomu sa pustila do básničky:
„Hľa, môj tatko,
tu máš kytičku.
A keďže si môj drahý tatko,
dám ti celý záhon kytičiek.
A aby som dokázala, že ťa mám tak rada,
doveziem ti kytičiek celý náklaďák.“
„Ďakujem, Zubomilka, to bolo krásne prianie. A moje obľúbené sedmohnusky si dám do vázičky,“ radoval sa tatko.
Bubík si významne odkašľal, vzal svoj papier, na ktorý si blatom napísal slová básničky, a postavil sa doprostred kuchyne. Ale predsa len niektoré písmená napísal tak ledabolo, že ich po sebe nevedel prečítať. Tak si ich vymýšľal.
„Tatko, idem ti ku Dňu octov priať,
aby si mohol celý deň spať… a… smiať.
Nebudem ťa hnevať, možno maličko,
si predsa najlepší zubatý zajko… a… tatíčko.“
„To bola krásna básnička,“ smial sa tatko. „Tak dúfam, že ma naozaj nebudeš hnevať, to bude krásny darček. A viete čo, moje zubaté deti? Pôjdeme to osláviť zmrzlinou.“
„Jupí!“ volali deti nadšene.
„Akú si dáte? Ja mám chuť na vodníkovú.“
„Ale fuj, tá chutí ako ryby,“ nakrčil nos Bubík. „Ja si dám octovú, keď je ten Deň octov.“
„Otcov, ty trúba,“ opravila ho jemne Zubomila.
„Aha. No jasné, to dáva zmysel. Bolo mi čudné, že sa na Deň octov praje tatkom. Teraz to už celkom chápem,“ smial sa Bubík.
A tak si na Deň otcov dal tatko vodníkovú zmrzlinu, maminka si dala muchítovú, Bubík chcel svoju octovú a Zubomila si po dlhom vyberaní dala čiernu uhlíkovú zmrzlinu. Spoločne sa pritom poriadne nasmiali a tak krásne oslávili Deň otcov.
