Dnes v noci idem s Píhatom navštíviť najstaršieho panelákového plúžiaka. Býva dole v pivnici. Hovorí sa o ňom, že pred ním si svoje prsty neschoval nikto. Ani nos. Vraj sa odvážil aj pod perinu.
Jedného dňa vraj dokonca odhryzol niekomu palec aj s kúskom topánky! So strašením má veľa skúseností a určite mi poradí, ako sa vysporiadať s tou desivou vecou, čo ľudia nosia na nohách.
Zabehli sme skratkou do bytu pána Karlíčka, kde Píhat často strašil. Bol ešte večer a pán Karlíček ešte nespal. Kŕmil kocúra a pritom mu hlasno nadával.
„Murko, prečo ohryzávaš vrecká s krmivom? Dávam ti hádam do misky málo?”
Kocúr len klopil uši a čakal, kým dostane jedlo.
„No, možno ťa krmím málo, máš tu misku stále prázdnu. Ale aj tak sa mi zdá, že papáš viac ako obyčajné mačky,” pokračoval pán Karlíček, položil na zem misku s granulami a išiel si pustiť televíziu.
To bola príležitosť pre nás. Prešmykli sme sa cez špajzu a tunelom cez stenu na chodbu k schodisku. Výťahom sme tentoraz nešli. Ani po zábradlí som si už netrúfal. Pekne sme poskakovali schod po schode, na štvrtom poschodí sme minuli môj zablatený odtlačok na stene a pokračovali až dolu k vchodu.
„Ešte stále kradneš poštu, Píhat?”
„No jasné, nič neuspí plúžiaka tak, ako leták s akciami,” povedal Píhat. „Dnes však do schránky nejdeme, dnes ideme do pivnice. Bojíš sa?”
„Ja som panelákový plúžiak, ničoho sa nebojím. Len, len…”
„Len čoho?”
„Gumákov. Nedajú sa prehryznúť ani poškriabať. A sú veľké a vnútri hrozne smrdia,” priznal som sa.
Píhat sa len uchechtol.
„A to si ešte nevidel gumáky pána Karlíčka. Do jednej by sme sa zmestili obaja.”
Brr, až som sa striasol. Predstava, že by som bol uväznený v čižme, bola dosť nepríjemná.
Došli sme do pivnice. Všade to páchlo vlhkom. Na stenách boli pavučiny a celé to tam vyzeralo strašidelne. V kope starých handier za vrecami so zemiakmi do tmy svietili žlté oči.
„Kto mi to sem zasa lezie?” zavrčalo to, až mi naskočila husia koža.
„To som ja, Píhat. Prišiel som ti ukázať brata Milína.”
„Ách, to je ten, čo sa plúžil a skamarátil sa s deťmi. Cítim z neho človeka až sem. Čo potrebujete od starého Hjunta, chlapci?”
Starý sa plúžil z hromady handier, prešmykol sa okolo bicykla pani Simonovej a dorazil až k nám. Aj v tme bolo vidno, že má čierny kožuch prepletený striebornými chlpmi.
„Prišli sme sa spýtať, múdry starý Hjunt, či nevieš, ako na čižmy?” vykoktal som.
„Tí ľudia,” odfrkol si starý Hjunt unavene. „Stále sa tak ponáhľajú, že si už ani čižmy na spanie nevyzúvajú. To sa dalo čakať. Ale to im nepomôže. Už ste počuli o sile mesačného svitu, chlapci?”
Plúžiaci pokrútili hlavou.
„Stačí, keď vám pazúriky nasvieti mesiac a zvládnu poškriabať aj gumáky.”
Zrazu sa ozvali kroky a do pivnice zasvietilo svetlo baterky. To držala v ruke tmavá postava s pančuchou na hlave. Zlodej!
Plúžiaci sa rozutekali. Starý Hjunt sa zavŕtal do kopy handier so slovami, že už je na dôchodku, tak nech to zvládnu mladí. No a tí mladí na seba len hľadeli. Zlodej medzitým svietil po pivnici, čo by mohol ukradnúť cenného. A na nohách mal gumáky!
„Nič sa nedá robiť, musíme konať rýchlo,” povedal som a vybehol von s Píhatom v pätách.
Ešte šťastie, že bolo jasné nebo a mesiac svietil ako ten najkrajší luster na nebeskom strope. Hneď som vytasil pazúriky a nechal svetlo mesiaca, nech ich posilní. Píhat to urobil tiež.
„Bude to stačiť?” strachoval som sa.
„Musí, nemáme čas. Ak budeme otáľať, ten darebák ukradne bicykel pani Simonovej.”
Rýchlo sme sa vrátili naspäť. Píhat mal pravdu, zlodej sa už naťahoval po bicykli. Ale nepočítal s tým, že dorazíme my. Ja som skočil k jednej čižme, Píhat k druhej. A roztočili sme škrabací tanec. Starý Hjunt neklamal, mesačný svit nám posilnil pazúriky tak, že sme boli v čižmách skôr, ako povieš panelák. Zlodej poskakoval, akoby tancoval, nadával a reval, ale my sme sa držali pevne, kúsali a škriabali, čo nám sily stačili.
Zlodejov rev čoskoro zobudil celý panelák a ľudia zavolali políciu. To bol pre nás signál, že naša časť práce skončila a teraz si so zlodejom poradí zákon.
„Vďaka, Hjunt! Zajtra ti donesiem desiatu!“ zakričal ešte Píhat, než sme sa prešmykli dierou ku schodom a vybehli hore.
Píhat sa zastavil na piatom poschodí a vkĺzol do bytu pána Karlíčka.
„Čo robíš? Ideme domov, nie?”
„Prepáč, Milín, ale strašne som vyhladol. Dáš si tiež?” Je to celkom dobré, pekne to chrumká.
Píhat prisunul misku s mačacími granulami bližšie ku mne, aby som si mohol tiež dať. Ochutnal som to. Mal pravdu, bolo to celkom dobré.
Kým obyvatelia paneláka vyprevádzali zlodeja do policajného auta, s Píhatom sme zjedli celú misku mačacích granúl. Ešteže Murko tvrdo spal. Myslím, že keby to vedel, asi by sa na nás nahneval. A my ideme spať tiež, ráno už klope na dvere a po našom dobrodružstve a s plnými bruchami sa nám bude krásne spať. Tak dobrú noc a na spanie si dávajte dole gumáky!
