A išlo sa strašiť. S Píhatom sme sa vyspinkali doružova a mali sme energiu na rozdávanie. Preto som navrhol, že dnes budeme strašiť v celom paneláku. Píhat súhlasil, hryzenie palcov ho baví a najradšej obžúva všetky nohy, čo tu bývajú. A že si pri tom trošku zasúťažíme.
„Kto bude najlepší strašiak?” pýtal som sa otrávene. Tento typ súťaží ma nebavil, už len preto, že som nebol veľmi dobrý strašiak.
„Ale nie, to už je okukané. Necháme súťažiť našich ľudí. Kto bude najviac vrieskať, vyhráva.”
„A komu budú najviac smrdieť nohy,” pridal som sa.
„Jasné, a kto bude mať na nohách gumáky, bude najväčší zbabelec v paneláku,” rehotal sa Píhat.
Začali sme dolu. Domovníkove palce boli samý mozol a Píhat si skoro vylomil zub. Ešteže nás starý Hjunt naučil trik s mesačným svitom. Stačilo domovníka len trošku poštegliť drápkom a už poskakoval ako hopík. Súťaž o najtvrdšie palce vyhral na sto percent domovník.
Ďalšia bola na rade pani Simonová. Sladko spala pod ľahučkou perinkou, že stačilo trošku fúknuť a prikrývka odletela nabok. Tak nám ukázala nôžky, ktoré si pani Simonová očividne rozmaznávala. Mala na nich pazúriky presne ako my, špicaté, ostré a farebné.
„Do toho sa zahryzávať nebudem, veď ma to pichne do krku,” povedal som.
„Hm, pekné farby,” zhodnotil Píhat a skočil na vypínač pri lampičke.
Izbu zaplavilo svetlo. Pani Simonová sa prebudila, celá zmätená šmátrala okolo seba a hundrala, že zase zabudla zhasnúť. Ja aj Píhat sme rýchlo skočili pod posteľ, aby si nás nevšimla.
„Prečo si to urobil?” hneval som sa na brata.
„Prepáč, ale mňa strašne zaujímalo, akou farbou má natreté nechty. Potme to nebolo vidieť.”
„No a akou teda?”
„Každý je inej farby, má drápky vo farbách dúhy. A na palci odtlačok jednorožca, no fuj.”
Súťaž o najpríšernejšie palce vyhráva na plnej čiare pani Simonová.
U susedky sme si veľmi neužili. Tá spala v ponožkách, zmrzlina jedna. A do pletených ponožiek nehryziem, až ma z toho bolia zuby. Píhat ju aspoň uhryzol do ucha. Suseda spustila krik a vyhrala tak súťaž o najväčší vreskot.
Stúpali sme ďalej, ale žiadne ďalšie palce nestáli za to, aby sa zapojili do súťaže. Až u pána Karlíčka. Jeho palce boli rozhodne najväčšie v celom paneláku a páchli ako kvargle. Tým vyhral pán Karlíček rovno dve ceny. Píhat ho statočne uhryzol do prstov, až z toho hrozne slintal. Tak mu namiesto pohára naslintal plné kroksy, ktoré mal vzorne uložené vedľa postele.
Postúpili sme do finále, a tým aj do najvyššieho poschodia paneláka k našej rodinke. Ale ani mamine palce nevyhrali súťaž o najkrajšie, boli veľmi suché. A otec si zase neostrihal nechty a mal za nimi špinu. Pri deťoch sme sa s Píhatom skoro pohádali. Také krásne palce! Ale ktoré vybrať?
„Chlapec má krajšie, sú menšie, akurát do papuľky,” hádal sa Píhat.
„Amálka má krajšie, tenšie a chutnejšie. A ešte krásne voňajú po mydle,” nedal som sa a výhražne som zafunel.
Skoro by sme sa aj pobili, keby sa zrazu nerozsvietila stolová lampička.
„Čičinka je tu!” zvolal detský hlások.
„Do kelu,” zaklial Píhat, zvesil uši aj chvost a už len čakal, kedy ho niektoré z detí chytí a láskyplne stisne do náručia. To on priamo neznášal.
„Budeš so mnou spinkať, čičinka?” pýtal sa chlapček a niesol si Píhata do postele.
„Nie, kusnem ťa do nosa,” zavrčal Píhat, no len čo sa o to pokúsil, chlapček ho ťukol prštekom po ňufáku. „Nie, žiadne hryzenie, škaredá mačička!”
„Ja mám tiež mačičku,” radovalo sa dievčatko a chovalo ma ako bábätko. Potom si ma vzala do postele, privinula ako plyšáka, prikryla ma perinkou a zhasla svetlo.
Z oproti stojacej postieľky som počul tiché vrčanie, to sa však rýchlo zmenilo na spokojné pradenie. Začal som tiež priasť. Je to jasné. Súťaž o najkrajšie palce vyhráva Amálka aj jej braček, naše milované detičky.
Nad ránom sme sa vyparili z detských postieľok ako para a zamierili do svojich pelieškov. Rozhodne sme prví, a možno aj jediní Plúžiaci, ktorí za jednu noc dokázali postrašiť celý panelák. Tak dobrú noc, deti, a pekne si umývajte palčeky. Do špinavých nikto rád nehryzie. A keď už sa odhodlá, naslintá vám do papučiek.
