V piatok sa chlapci cez prestávku rozprávali o tom, čo budú robiť cez víkend. Jeden sa chystá do kina, druhý sa pôjde korčuľovať, tretí ide na výlet. „A ty robíš cez víkend čo?“ opýtali sa chlapci Robka. Robko sa zamyslel a váhal s odpoveďou.
Uvedomoval si, že jeho odpoveď chlapcov nebude zaujímať, možno sa mu aj vysmejú. No predsa sa priznal. „Ja pôjdem cez víkend so starým otcom do hory. Je lesník a keď má voľno prikrmuje v lese zvieratká, aby počas zimy nehladovali.” Chlapci podvihli obočie: „Vláčiť sa s balíkmi sena, kutrať sa v hlbokom snehu a mrznúť. To nie je žiadna zábava!” „Ale je!“ oponoval Robko a spomínal si na to, ako ho hrialo pri srdci, keď z posedu pozoroval srnky ako žerú seno, ktoré im so starým otcom priniesol. „Ak chcete, poďte so mnou. Tentoraz pôjde aj jeden televízny reportér, ktorý bude točiť, ako sa starký stará o zvieratká. Možno budeme aj v televízii.“ Chlapci sa zasmiali a neverili tomu.
Zazvonilo a chlapci sa rozbehli k laviciam a po vyučovaní domov. Každý za svojimi záľubami. V nedeľu večer pozerali chlapci s rodičmi správy. „Nie je to ten tvoj spolužiak?“ pýtali sa rodičia chlapcov, keď sa na obrazovke ukázal Robko a jeho dedko a rozprávali o tom, aké je dôležité pomáhať v zime zvieratkám. Chlapci neverili vlastným očiam.
Až teraz pochopili, že je to naozaj dôležitá činnosť, že sa pri nej dá zažiť aj kopu zábavy a ešte sa aj môžete stať slávnym. V pondelok obkolesili Robka a búchali ho po pleci. „Teda, ty si ale hviezda! A ten tvoj starký! Obdivujeme vás, je to naozaj super, to čo robíte.“
Robo sa zasmial. „Bolo by ale dobré, keby ste uverili hneď mne, keď vám to rozprávam a nemusel som byť kvôli tomu v telke.“ Na budúci víkend išiel Robko do hory nie len so starkým, ale aj so spolužiakmi. A ani jeden spolužiak neľutoval, že pri tom nebola televízna kamera. Bolo to skvelé aj tak.
