Viete, kto je to plížiak panelákový? To som ja. Vyzerám ako čierna hromádka chlpov s veľkými mačacími očami. Mám ostré pazúry, ktorými v noci škrabem nábytok a nohy, ktoré trčia spod perín. Teda, mal by som to tak robiť.
Lenže mne sa tie deti tak páčia. Občas ich tajne pozorujem cez deň, keď moji rodičia a môj brat spia. Sú také roztomilé. Hrajú úžasné hry a ja by som sa veľmi a veľmi chcel hrať s nimi. To ale pochopiteľne nesmiem. Som nočný tvor. A v noci deti spia, to s nimi žiadna zábava nie je.
Teraz som si uvedomil, že som sa nepredstavil. Volám sa Milín a som plížiak panelákový. Žijem v byte na siedmom poschodí vo veľkom meste s mojou rodinou. Môj brat Píhat je presne môj pravý opak. Veľmi rád v noci chodí škriabať a strašiť deti. Mama s otcom ho za to chvália. Hovoria, že vraj už som dosť veľký na to, aby som chodil tiež strašiť. Čoskoro vraj príde moja veľká noc.
Netrevalo to dlho a bolo to tu. Akonáhle sa zotmelo, mal som vyraziť do detskej izbičky strašiť a loviť nohy, ktoré trčia malým nezbedníkom spod periny.
„A poriadne škriab,“ žmurkol na mňa Píhat, jeho oči sa v tme zablysli. Vôbec sa nečudujem, že sa ho deti boja. Úplne mi z neho prebehol mráz po chrbte.
Vykĺzol som tichúčko zo škáry za skriňou. Opatrne som našľapoval smerom, kde stáli postele a v nich ticho spali deti.
„Musíš viac fučať a dupotať,“ zašepkal na mňa Píhat, ktorý zostal za skriňou, ale vykláňal sa, aby mu nič neuniklo.
Dobre, teda. Viac fučať.
„Fú, fú, fú.“
V postieľke sa niečo zamlelo. Zobudil som ich?
„Fú, fú, fú,“ zafuňal som znovu a trochu zadupal.
„Mami, mami,“ ozvalo sa z postieľky.
Rýchlo som zaplával pod posteľ a čakal, až sa kroky z chodby priblížia. Dvere sa otvorili, do izby vošli nohy – viac som spod postele totiž nevidel. Niekto rozsvietil malé svetlo.
„Čo je, Amálka?“ pýtal sa ženský hlas. Ten som spoznal, bola to ich mamička.
„Asi si zabudla zavrieť okno. Fúka tu vietor,“ povedala Amálka rozospato.
Nohy došli k oknu.
„Okno je zatvorené. Asi sa ti niečo snívalo, chrobáčik. Spinkaj. Dobrú noc.
Svetlo zhaslo, nohy odišli a dvere sa zavreli.
Prišla opäť moja chvíľa. Fučanie mi asi veľmi nejde, tak ho radšej vynechám. Našľapoval som opatrne na labky a plížil sa smerom k posteli, kde spala Amálka. Vytiahol som pazúry a priblížil ich k posteli. Ozvalo sa škriabanie. Niekoľkými skokmi som bol pri šatníkovej skrini. Hlasno som vydýchol. Tie zvuky, to škriabanie a dýchanie, znelo potme tak strašidelne, že som sa mimovoľne oklepal. Stále som na sebe cítil Píhatove oči, určite ma sledoval, aby si ma neskôr mohol doberať. Ale čo keď ma pozoruje ešte niekto?
Otočil som sa za seba. Z tmy na mňa zasvietili obrovské oranžové oči!
„Mňík! Kník!“ vydal som zo seba a dal sa na útek.
Zabehol som za skriňu tak rýchlo, že som cestou zrazil Píhata.
Deti sa zobudili a čudovali sa, čo to bolo.
„Asi sa dole pod oknom zase bijú mačky,“ povedal starší chlapec. Obaja sa upokojili a spali ďalej.
„Čo blbneš?“ čudoval sa Píhat, keď sa zdvihol zo zeme.
„Niekto tam bol! Díval sa na mňa! Funel, škriabal a mal obrovské oranžové oči!“ popisoval som prekotne a ledva som lapal dych.
Píhat sa pleskol labkou do čela.
„Milín, ty si taká trúbka! Ty nevieš, že na skrini je zrkadlo? Viděl si seba!“
„To vyzerám tak desivo?“
„Nie, vyzeráš skôr vydesene. Ale gratulujem. Práve si sa úspešne postrašil,“ uškrnul sa Píhat, vyklonil sa spoza skrine do izbičky a dodal: „A deti si uspal. Kam sa hrabe strýko Uspávačik.“
Tak to bolo moje prvé strašenie. Podľa Píhata sa vôbec nepodarilo. Ja by som ale povedal, že sa podarilo až príliš. Vystrašil som sa tak, že som sa bál ešte dva dni pozrieť do zrkadla.
