Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno za vysokými horami a dolinami sa nachádzala malá krajinka. V tej krajine sa ľudia chystali na príchod Vianočných sviatkov. Ľudia tu žili naozaj celým srdcom. Všetci vyšli na námestie, zdobili ho farebnými ozdobami a svetielkami, spievali koledy, varili si punč a doniesli ten najkrajší stromček z lesa, aby si ho spolu ozdobili.
Aj tento rok si to takto užívali – až do momentu, keď sa ráno zobudili a všetko, čo nachystali, zmizlo.
Jeden odvážny mládenec, Janko, si povedal, že musí zistiť, ako vrátiť Vianoce ľudu a kto to vlastne spôsobil. Obliekol si teplý kabát, nabalil si peceň chleba, vodu a vydal sa na cestu. Ľudia sa dopočuli, čo ide Janko pre nich spraviť, a tak ho prišli takmer všetci vyprevadiť s nádejou, že im pomôže vrátiť sviatky.
Janko kráčal a kráčal cez zasnežený les, potom cez vysokú horu. Šiel tak tri dni bez toho, aby sa zastavil, až zašiel do jednej doliny.
V tej doline začul tichý plač, no nevedel, komu patrí. Niekto tam predsa musí byť. Hľadal za každým kríkom a pod každým stromom, až ozaj na jednom starom, prašivom pni sedela víla. Z jej očí modrých ako nebo padali veľké slzy a Janko sa jej prihovoril:
„Dobrý deň, víla, prečo tak plačeš?“
„Urobila som chybu a všetko som pokazila,“ riekla víla a ďalej plakala.
„Akú chybu? Vari máš niečo s tým, čo sa prihodilo v mojom kraji? Ty si nám vzala Vianoce?“ opýtal sa Janko a víla prikývla.
„Chcela som rozžiariť vašu výzdobu a vyčarovať darčeky, ale vzala som si zlú paličku. A keď som sa vrátila po správnu, bola už zlomená,“ vysvetlila víla.
„Možno paličku opravíme miazgou zo stromu. A potom pôjdeme do môjho kraja a všetko napravíme,“ riekol Janko a víla pomaly prestala plakať.
„To by mohlo fungovať. Hádam máš pravdu, mládenec. Ďakujem za pomoc,“ potešila sa víla Jankovej ochote, a potom sa spolu vybrali k jej chalúpke.
Janko si vzal nádobku a v neďalekom lese našiel strom, z ktorého vytekala miazga. Nabral jej trochu do nádoby a vzal ju k víle, kde spolu opravili jej zlomenú paličku.
„Tak, a teraz sa môžeme vybrať na cestu, aby sme napravili veci v mojom kraji,“ riekol Janko.
Víla ho však zastavila: „Chyť sa mojej ruky.“
Janko poslúchol – a zrazu sa v noci ocitli na prázdnom námestí. Víla mávla paličkou a všetko sa pomaly začalo vracať. Na námestí opäť stál stromček, farebné svetielka sa rozžiarili a pod stromčekom sa objavilo mnoho darčekov.
„Ďakujem za pomoc, Janko. A ak niekedy budeš niečo potrebovať, rada sa ti odvďačím,“ riekla víla, a potom zmizla.
Na námestí sa ráno ľudia opäť tešili, spievali a boli to napokon najkrajšie sviatky. Janko im porozprával o víle, ktorá zachránila Vianoce – ale nepovedal im, že ona im ich aj vzala.
