Dievčatko menom Adelka mala fantázie na rozdávanie. Vždy keď práve nebola škole, čítala si knižky plné zázrakov či pozerala rozprávky o kúzelných lietajúcich vilách či ružových jednorožcoch. Všetky tieto čarovné bytosti potom maľovala.
Jej obrázky plné fantastických tvorov boli polepené po celej jej izbičke… Mala ich všade. Čarovné jednorožce boli totiž jej najobľúbenejšie kúzelne stvorenia. Bodaj by ich raz uvidela .. skutočne uvidela nielen v rozprávkach či v knižkách. Adelkina izbička bola celá ružová a na stenách boli vyvesené jej umelecké diela čarovných bytostí, ktoré s ceruzkami či so štetcami na papieroch vyčarovala.
A to koľko hračiek ich Adelka mala ani nepočítam!
Bol jeden zimný prázdninový deň, ktorý dievčatko trávilo kreslením. Fujavica za oknom naznačovala, že dnes bude Adelka kresliť asi celý deň. No jej to nevadilo, milovala kresliť. Keď prešiel dlhý chladný deň, unavená Adelka z kreslenia a hrania sa, si ľahla do postieľky a mamka ju prišla prikryť teplou perinou.
„Mami, myslíš, že jedného dňa uvidím čarovných jednorožcov či lietajúce víly?“ spýtala sa jej dcérka. Mamička ju láskavo pohladila po medových vlasoch a zamyslela sa: „Keď tomu budeš skutočne veriť, určite sa to splní!“ usmiala sa na dcérku, popriala jej krásne sny a nechala Adelku snívať.
Keď v tom, zrazu Adelku zo spánku prebudil buchot. Dievčatko otvorili očká a čo neuvidela.. v jej izbičke stál skutočný jednorožec. Bol menší ako ich kreslí no bol to skutočne on. Kožu mal ako porcelán, na hlave mal veľký trblietavý ružový roh a na chrbte mal ligotavé priam nebeské krídla. Ako sa tam len dostal? Bolo to skutočné?
„Ako si sa sem dostal? Do mojej izbičky?“ spýtala sa prekvapene Adelka, ktorá na jednorožca vykúkala spod perín. Stále neverila tomu čo vidí.
„Kúzlom. Želala si si ma vidieť a tak som tu. Moje meno je Moony. Prišla som z kúzelnej krajiny Snov.“ Povedal čarovný tvor. Dievčatko opatrne vykukla spod perín a podišla k jednorožcovi. Bol majestátny. Nič také ešte nikdy nevidela.
„Chcela by si vidieť moju krajinu?“ spýtala sa jej Moony.
Adelka sa neveriacky usmiala a prikývla, cítila že kúzelnej bytosti môže veriť. Nasadla jej na ligotavý chrbátik a ako by zázrakom vyleteli cez malé okno izbičky. Leteli a leteli. Adelka sa pozerala ligotavé hviezdy na oblohe, ktoré mala priam na dosah. Zrazu sa pod ňou objavila čarovná krajinka, kde noc veru nebola. Podišli nižšie a uvideli jednorozčov, dúhových poníkov i čarovné víly lietajúce po okolí.
„My si tu žijeme v harmónií aby sme mohli zdobiť každý čarovný príbeh pre deti.“ Povedala Moony ako leteli nad jej čarovnou krajinkou. Dievčinka bola nadšená a priam unesená z toho čo vidí. Zvítala sa z čarovnými tvormi a tancovala v prachu kúziel a snov.
Z tancovania medzi kúzlami ju vytrhla Moony: „Musíš sa vrátiť domov. Musíš mi však sľúbiť, že o tom nikomu nepovieš. Nikto nemôže nájsť našu krajinku Snov.“ Povedala Moony dievčatku.
Adelka prikývla. Ako by švihom prútika sa ocitli späť v jej ružovej izbičke. Moony podala na rozlúčku Adelke talizman v tvare jednorožca. Bol to talizman ich priateľstva. Adelka si dala talizman na náramok, ktorý nosila na ruke.
„Dobré ránko, raňajky sú na stole!“ vytrhlo Adelku zo spania. Bol to len sen? Bolo to naozaj? Adelka bola zmätená. Keď sa najedla raňajok, išla si do izbičky kresliť..chcela nakresliť všetko čo videla…či sa jej snívalo? Keď však na rúčke zbadala malý talizman usmiala sa… či už to bol sen alebo skutočnosť je na vás. Adelkin sen sa splnil. To či to bolo naozaj necháme na vašej predstavivosti milé detičky.
