Ďaleko za lesom úplne na samote stojí drevená maľovaná chalúpka. Má červenú strechu, v oknách má krásne farebné záclonky a na parapetoch plno pestrofarebných kvetín. V tej chalúpke žije babička Agáta. Kúzelná starenka s láskavým úsmevom.
Najradšej nosí šatku na hlave, okrúhle okuliare na očiach a nariasenú kvetovanú sukňu. Žije sama vo svojej chalúpke, ďaleko od ľudí. Napriek tomu vie o všetkom, čo sa okolo deje, a vždy niekomu pomôže. Ako to?
Nie je to totiž obyčajná babička. Agáta je kúzelná babička. Dokáže počuť na míle ďaleko. Počuje všetko! Keď sa niekto smeje, keď sa niekto trápi, keď sa niekto hnevá… Babička Agáta len nastraží svoj sluch a započúva sa.
Raz takto sedela na svojej lavičke pod oknami, pozorovala prírodu okolo seba a pila svoj obľúbený lipový čaj. Tu zrazu niečo začula. „Kde len môžeš byť? Kde si sa zatúlal?“ ozývalo sa z neďalekej dediny. Babička Agáta spoznala, že je to tenký dievčenský hlas a že je smutný. Nemárnila čas a zavolala si na pomoc svojich pomocníkov vtáčiky.
„Vtáčikovia moji milí, pomôžte mi v túto chvíľu. V dedine dievčatko je smutné, naša pomoc je teraz pre ňu nutná. Zaletťe k nej a zistite, kto sa jej stratil,“ poprosila vtáčiky babička Agáta. Tí sa hneď rozleteli smerom k dedine. Po chvíli našli dievčatko sedieť pod stromom, ako si utiera slzy. Lietali okolo nej a počúvali, čo si rozpráva a nad čím tak narieka. Zistili, že sa jej stratil kocúrik. Niekam sa jej zatúlal a ona nevie, kde je a či sa mu niečo nestalo.
Vtáčiky hneď prileteli k babičke a všetko jej povedali. Babička Agáta už to tiež počula, skôr než jej to vtáčiky povedali. Ale čo teraz? Treba nájsť zatúlaného kocúrika a priviesť ho k dievčatku. Babička Agáta usilovne premýšľala. Vedela, že si musí pohnúť. Každá minúta je drahá. Kto vie, čo sa kocúrikovi stalo. Najprv napínala uši, či nezačuje niekde nejaké mňaukanie. Nikde však nič. Ani hlások. A tak ešte raz poprosila vtáčiky o pomoc: „Prosím, vtáčikovia moji milí, pomôžte mi aj v tejto chvíli. Do všetkých strán sa rozleťte a kocúrika nájdite.“ Vtáčikovia neváhali. Okamžite sa rozleteli a hľadali po celom lese aj po celej dedine strateného kocúrika.
Po chvíli jeden vrabčiak uvidel špinavé klbko chlpov spať v kroví, blízko babičkinho domčeka. Vtáčik rýchlo zavolal ostatných a potom spolu leteli za babičkou Agátou. Doviedli ju k špinavému klbku. A naozaj. Bol to stratený kocúrik. Zablatený, hladný a unavený spal v tieni krovia. Zatúlal sa. Došiel až na kraj lesa skoro k babičkinej chalúpke a celý zoslabnutý tam zaspal. Babička Agáta ho jemne vzala do náručia. Dala mu jedlo, umyla ho a potom ho poslala za jeho dievčatkom. Samozrejme, že vtáčiky mu ukazovali cestu, inak by zase zablúdil. Keď dievčatko videlo, ako sa k nej blíži jej milovaný kocúrik a vtáčiky ho vedú, hneď jej bolo jasné, že to zariadila babička Agáta, ktorá ju počula. Bola šťastím bez seba. Vzala si kocúrika do náručia a vtáčikom veľmi ďakovala. Babičke Agáte mali tiež vyriadiť poďakovanie.
Ďaleko za lesom stojí dodnes úplne na samote drevená maľovaná chalúpka. Žije v nej babička Agáta, ktorá počuje úplne všetko. Pomáha dospelým, deťom aj zvieratkám. A jej pomocníci vtáčiky si poletujú všade okolo. Kto vie, či jeden z nich nesedí práve na strome pred tvojím oknom.
