Na okraji mesta, až tam, kde končia všetky cesty a všetky chodníky, stojí farebný dom. Má oranžovú strechu, svetlomodré steny a na nich namaľované kvety. Nikto v ňom nebýva, a predsa je tam každý deň plno detí, ktoré tam vodia rodičia. Je to škôlka. Nie je to však obyčajná škôlka.
Deje sa v nej niečo zvláštne. Ba dokonca kúzelné. Každý deň, keď nastane čas obeda, začne sa škôlka vlniť, jej farby sú sýtejšie než kedykoľvek predtým a zo škôlky sa ozýva kúzelná pesnička. Kto ju spieva a čo sa to vlastne pri obede deje?
V škôlke pracuje výnimočná pani kuchárka. Oblečenie má biele ako sneh, na hlave kuchársku čiapku a pod ňou zapletený dlhý čierny vrkoč. Volá sa Mariana. Všetky deti jej hovoria Máňa. Táto kuchárka nie je len tak hocijaká kuchárka. Vie premeniť obedový čas na čarovný čas.
Máňa vždy veľmi dobre vedela, ako deti nerady obedujú. Musia pri tom pekne sedieť, nehrať sa s príborom, nevrtieť sa, čo je predsa strašná nuda. Navyše stačí, aby deti zjedli pár lyžíc jedla, a už to po celej jedálni šumelo: „Mne to nechutí. Ja už nemôžem. Ja mám plné bruško. Môžem odniesť tanier?“ A toto kuchárka Máňa nechcela. Veľmi si priala, aby aj obed mali deti rady. Aby mali radosť, keď im ho bude servírovať.
A tak sa rozhodla, že urobí všetko pre to, aby to tak bolo. Hľadala vo všetkých kuchárskych knihách, v čarovných receptoch a vo všetkých detských encyklopédiách… A potom to našla. Čarovné zaklínadlo s tajným korením do jedál. Hneď sa to naučila a tešila sa, až to deťom v škôlke ukáže.
Kuchárka Máňa sa nemohla dočkať, až nastane na druhý deň čas na obed. Deti sa ako obvykle usadili k stolom, začali sa pomaly vrtieť, keď vtom vyšla kuchárka Máňa s príborom v ruke a začala spievať: „Jedlo v kuchyni vonia, deti sa k tanieru za chvíľu sklonia. Všetko sa pekne chystá, bude vám to chutiť, a tým som si istá. Deti, deti, počúvajte, príbory k vám bežia, teraz pekne pozor dajte, taniere vám na stole ležia. Tajnú prísadu vám do obeda dám, aby ste vedeli, že vás rada mám.“
Akonáhle kuchárka Máňa zaspievala pesničku, začali sa diať neuveriteľné veci. Lyžice, vidličky a nože sa postavili do radu, začali vo vzduchu pekne za sebou cupitať a postupne sa ukladali ku každému dieťaťu na stôl. Po celej triede sa rozžiarila farebná dúha a po nej sa kĺzali dúhové trblietky. Kuchárka Máňa medzitým opatrne do rytmu tancovala medzi deťmi a dávala im na taniere jedlo. Bolo to všetko ako v rozprávke. Deti ani nepostrehli, že už majú obed na tanieri. Len sa pozerali okolo seba s otvorenými ústami, čo sa to deje.
Keď kuchárka dospievala a jedlo bolo na stole, vytiahla z vrecka malý sáčok. Medzi prstami si z neho nabrala trošku výrazného červeného korenia a jemne ho rozsypala nad taniermi s jedlom. Pri tom len s úsmevom deťom pošepkala: „To je tajná prísada, aby vám všetko chutilo.“ Deti sa s úžasom a vykúzleným úsmevom pustili do jedla. „To je dobré. Mňam. Kuchárka Máňa, ty si najlepšia,“ znelo z triedy zo všetkých strán.
Vtedy sa nikto z detí nevrtel, neprevracal oči ani nechcel vrátiť jedlo. Kuchárka Máňa bola spokojná. A prečo to deťom tak chutilo a čo to bolo za tajnú prísadu? Kuchárka Máňa varila pre deti. Chcela urobiť všetko pre to, aby sa čas obeda stal pre ne kúzelným a aby mali radosť. A tajná ingrediencia? Bola to láska. Všetko pre ne robila z lásky. Preto im to chutilo.
Odvtedy uplynulo veľa času. Ale nič sa nezmenilo. V škôlke stále pracuje kuchárka Máňa a premieňa obedový čas na čas kúzelný. Keby si išiel alebo išla okolo škôlky, uvidíš, ako sa pri obede celá škôlka vlní a trbliece, ako sa z okien šíri nádherná vôňa, ako sa z nej ozýva kúzelná pesnička, ktorú kuchárka Máňa spieva, a ako sa všetky deti spokojne potichučky chichocú. A o to predsa ide, to je to najdôležitejšie: vykúzliť druhým úsmev na tvári. Kuchárka Máňa to dokázala. Preto bola výnimočná.
