Raz mala prefíkaná líška veľký hlad, a tak vyliezla zo svojho úkrytu a vydala sa hľadať niečo na jedenie. Pobehovala po čerstvo zoranom poli a čuchala, či nenájde nejakú myš. Zrazu uvidela ježka, ako sedí pri myšom hniezde, a spokojne si pochutnáva.
Líška sa rozčúlila: „Toto nie je jedlo pre takého pichľavého tvora, ako si ty! Moje to bude!” vykríkla, myš mu vzala a sama ju zjedla. Ježko bol od zlosti bez seba: „Dúfam, že sa zadusíš, zlodejka!” Ale líška sa len smiala.
Potom si ho začala dobierať: „Na čo máš ty svoje bodliny?” Ježko jej pokojne odpovedal, že je to jeho obrana pred nepriateľmi. Líška sa zasmiala: „To ja nič také nepotrebujem, som prefíkaná, bystrá, ľstivá, mazaná a všetko vyriešim. Skrátka som od prírody úžasne obdarená.”
Len čo to dopovedala, ozvalo sa vytie a z kríkov vybehli dva psy. Ježko sa hneď stočil do klbka, ale líška musela utekať. Psy ježka očuchávali, ale čoskoro ich to prestalo baviť, popichali sa o jeho bodliny. Rozbehli sa preto za líškou, ktorá sa snažila utiecť všetkými možnými trikmi. Ale márne, psy ju nakoniec chytili a priviedli svojmu pánovi.
A tak sa líška presvedčila, že niekedy ani prefíkanosť nestačí a že skromné prostriedky a jednoduchá obrana môžu byť silnejšie ako všetky ľsti. Jej vystatovanie sa na ježka sa jej pomstilo. No a ježko si v pokoji ďalej cupital po poli a vyhliadal ďalšiu myšku.