V jednom lese žila líška. Mala tam svoju noru a ani o jedlo tam núdzu nemala. Jediné, čo jej bývanie kazilo, boli lovci. Raz za čas sa v lese konal lov a všetky zvieratá hľadali úkryt.
Líška bola toho dňa ďaleko od svojej nory. Do úkrytu to mala ďaleko a trúbenie lovcov na trúbky a štekanie psov sa blížili. Tu si spomenula, že kúsok odtiaľ má dom drevár. Utekala tam.
„Drevár, môžem sa schovať u teba v dome?“ pýtala sa ho.
Drevár proti tomu nič nenamietal a líšku pustil dnu. Tam líška prečkala, kým skončil lov. Poďakovala za úkryt a vrátila sa späť do svojej nory. Jej nora bola rozhrabaná od loveckých psov, ktorí tam cítili jej pach. Ešteže nebola práve doma.
Drevárov dom sa jej zdal oveľa bezpečnejší ako jej nora, chodievala sa teda pri ďalších lovoch schovať tam. Raz ale pribehla na poslednú chvíľu. Lovci ju zahliadli a hnali sa za ňou. Líška rýchlo prekĺzla k drevárovi do domu a schovala sa pod košík, odkiaľ všetko pozorovala.
Lovci ale videli, kam líška zamierila, preto zastavili aj pri drevárovom dome. Drevár kľačal pred domom a pripravoval si nové sadenice stromčekov.
„Hej, drevár,“ zahartusil lovec. „Videli sme sem bežať líšku. Kde je?“
Drevár sa postavil a zamyslel sa. Lovci vyzerali desivo a klamať im sa bál. Lenže prezradiť líšku, ktorá mu dôverovala, to tiež nechcel. Preto ukázal na košík za dverami, kde sa schovávala líška, a hovorí: „Tu líška, ktorú hľadáte, nie je.“
Lovci veľa rozumu nepobrali a uspokojili sa s tým, čo drevár povedal. Odišli preč. Ale líška to všetko videla a počula. Akonáhle cítila, že je vonku bezpečne, utiekla preč z drevárovho domu, ani sa neobzrela. Drevár sa díval, ako mizne v lese, a strašne sa rozzúril, že mu líška za úkryt ani nepoďakovala.
Mala mu snáď za čo ďakovať? Na to si skúste odpovedať sami.
