V dávnych dobách vládla všade na svete chudoba. Dokonca aj v malej chalúpke pri lese, kde žil otecko so svojimi deťmi, Jankom a Marienkou. Spolu s nimi žila aj oteckova druhá žena, macocha, ktorá nemala deti veľmi rada.
Neustále sa sťažovala, že sama má málo, nieto ešte aby nakŕmila dva hladné krky. Tak dlho otravovala manžela, aby ich zobral do lesa a nechal ich tam, až jej zlým slovám podľahol.
Jedného dňa sa teda vybral s deťmi do lesa, Jankovi dal do šatky kúsok chleba na cestu. Tváril sa ustarostene a Janko z toho nemal dobrý pocit. Odlamoval preto omrvinky chleba a nenápadne ich rozhadzoval, aby označil cestu, ktorou išli. Ale otecko ich viedol stále ďalej a ďalej, na miesta, kde ešte nikdy neboli. Po dlhom čase prišli na čistinku a otecko povedal, že sa poobzerá, či tam niekde nerastú nejaké huby alebo bobule, a oni nech si zatiaľ odpočinú. Janko Marienka čakali a čakali, ale ocko sa nevracal a čoskoro sa začalo stmievať. Marienka sa rozplakala:
„Teraz už nikdy nenájdeme cestu domov a zostaneme stratení.“ Ale Janko ju utešoval: „Neplač, Marienka, nezostaneme stratení, cestou som hádzal na zem omrvinky chleba. Ak pôjdeme podľa nich, vrátime sa domov.“
Chceli sa teda vydať po ceste s omrvinkami, ale žiaľ – žiadne tam neboli, zjedli ich vtáky. Deti boli hladné a nevedeli, kadiaľ ísť, a pomaly sa stmievalo.
„Počkaj, Janko, vyleziem na strom a poobzerám sa, či niekde neuvidím svetlo,“ povedala Marienka a vyliezla na vysoký strom.
A skutočne – v diaľke uvidela svetielko. Zliezla zo stromu a utekali s Jankom tým smerom. Čoskoro narazili na malú chalúpku. Ale nie len tak hocijakú, bola celá postavená z perníka! Hladný Janko si hneď uchmatol kúsok perníka, hoci ho Marienka odrádzala.
Zrazu z chalúpky vybehla stará ježibaba. „Kto mi to tu lúpe perník?“ spýtala sa piskľavým hlasom. Janko potichu zašepkal: „To nič, to len vetrík odlúpol perník.“ Tak sa ježibaba vrátila do chalúpky. Ale len čo Janko ukradol ďalší kúsok, opäť vybehla von. Janko a Marienka sa prikrčili, aby si ich nevšimla. Žiaľ, ježibaba ich zbadala, chytila ich a vtiahla do chalúpky. Tam ich zavrela do klietky a každý deň im dávala veľkú kopu perníkov. Chcela ich poriadne vykŕmiť a potom zjesť!
Keď boli Janko a Marienka dostatočne bacuľatí, ježibaba sa rozhodla zjesť najprv Janka. Rozpálila pec a povedala Marienke, aby skontrolovala, či je dostatočne horúca. Našťastie bola Marienka múdre dievčatko a rozhodla sa čarodejnicu prekabátiť:
„Ale ja neviem, ako zistiť, či je pec horúca. Som ešte malá a nikdy som nič nepiekla.“ Marienka predstierala bezradnosť.
Ježibaba len prevrátila oči a strčila svoj nosisko do pece, aby to sama skúsila. Marienka neváhala, strčila ježibabu do pece a hneď za ňou zavrela dvierka. Potom schmatla Janka a ako blesk vybehli z perníkovej chalúpky.
Bežali a bežali, ani sa neohliadali. A zrazu sa z ničoho nič objavil ich otecko! Za ten čas ako deti boli uväznené v ježibabinom dome, zlá macocha od otecka utiekla a ten, celý nešťastný, každý deň hľadal deti v lese. A tak, kým sa ježibaba piekla v peci, ocko, Janko a Marienka sa vrátili domov, kde spolu šťastne žijú dodnes.
