Lístie už žĺtlo a blížila sa zima. Bolo na čase nachystať drevo, a tak sa Janíčko a Marienka vydali s ockom do lesa. Drevorubačova rodina bola chudobná, no deti im robili vždy radosť.
Janíčko s Marienkou sa chceli ešte hrať, kým sa vrátia s drevom domov. „Nechoďte ďaleko deti, o chvíľu sa bude stmievať.“vraví im otec. „Dobre, zájdeme iba k potôčiku a hneď sa vrátime.“
No zotmelo sa rýchlejšie, ako čakali a nepamätali si cestu. „Skúsim vyliezť na strom, a možno uvidím náš domček.“povedal Janko a Marienka prikývla. Keď Janko vyliezol hore, tak uvidel svetielko, za ktorým išli, no nedostali sa domov, ale k chalúpke, ktorá bola celá z perníka. Deti sa k nej hneď rozbehli, keďže boli hladné, a začali hneď objedať perník na chalúpke.
„Ej, nechajte môj domček. Ak ste hladné, poďte dovnúutra detičky.“povedala ježibaba,ktorá vykúkla z domčeka. Deti na ňu nedôverčivo hľadeli, no napokon vošli dovnútra, lebo ich trápil hlad. „Tak darebáci, poďte do klietky! Vykŕmim vás a potom zjem!“povedala zlá ježibaba a strčila deti do klietky. Starena kŕmila deti rôznymi sladkosťami a každý deň skúšala Janíčkov prst, či je už dosť vykŕmený. No deti boli prefíkané a využili, že ježibaba zle videla. Našli konárik, ktorý jej vždy podstrkovali namiesto prsta.
„Priberáš pomaly, chlapče, no čo sa dá robiť, ja som hladná!“povedala ježibaba náhle a vytiahla Janíčka z klietky. Rozložila oheň, a po chvíli povedala Marienke: „Dievčisko, vlez do pece, či je dosť teplá!“ „Ale ja neviem, ako sa lezie do pece.“povedala jej Marienka,a tak ježibaba vzala lopatu. Keď si na ňu sadla, tak ju Marienka strčila do pece a s Janíčkom utiekli.
Napokon našli cestu domov a rodičia sa tešili z ich návratu. A tak sa radovali a sľúbili si, že sa už nikdy nerozdelia.
