Kedysi dávno žilo jedno malé krásne dievčatko. Nebolo väčšie ako palec, a preto mu dali meno Palculienka. V noci spávala v postieľke z orechovej škrupinky, ktorá bola vystlaná mäkkým páperím a prikrývala sa lístím. Jedného dňa ju takúto spiacu uvidela veľká ropucha a pomyslela si, že by to bola pekná nevesta pre jej syna. Rozhodla sa dievčatko uniesť.
Keď sa Palculienka zobudila, veľmi sa zľakla. „Mama, ale veď ona je taká škaredá!“ zakvákal znechutene žabiak a ukryl sa v tŕstí. Jeho matka ho nasledovala.
Palculienka osamela, rozplakala sa. Vtom sa pri nej zjavil prekrásne sfarbený motýľ. „Pomôž mi,“ zvolalo dievčatko „Neviem, ako sa dostať domov!“ Motýľ sa usmial. Opásal si opasok a prikázal dievčatku, aby sa ho chytilo. A čo nevidieť, ťahal Palculienku na liste k pobrežiu.
Vtom sa objavil veľký chrúst. Schmatol dievčatko a odletel s ním na strom. „Bzz, bzz,“ bzučal znechutene hmyz okolo. „Nie je to žena pre teba. Má málo krídel aj nôh!“ Keď to chrúst počul, položil dievčatko na lúku a odletel. Palculienka osamela. Popíjala nektár a kvapky rosy, spávala po lopúchom, a tak si žila.
Čoskoro prišla zima. Ako Palculienka hľadala úkryt, prišla k myšacej diere. Pani domu ju vzala dnu. Jedného dňa ich navštívil krt, čierny ako noc. Celý večer rozprával nudné a smutné príbehy. Potom ich pozval k sebe na návštevu. Nasledujúci deň, keď sa predierali dlhou a tmavou chodbou ku krtovmu domu, našli mŕtvu lastovičku.
Lastovička pripomenula Palculienke šťastné, slnečné leto. Keď sa vrátila do myšacej diery, nemohla Palculienka zaspať. Potichu sa prešmykla a išla pozrieť vtáčika. Pritúlila sa k lastovičke a rozplakala sa. A tu zrazu počula, ako vtáčikovi bije srdiečko. Lastovička nebola mŕtva, bola len skrehnutá od zimy. Palculienka zabalila vtáčika do prikrývky z trávy a nakŕmila ho. Odvtedy potajomky prichádzala k lastovičke každý deň a starala sa o ňu.
Prišla jar a lastovička zosilnela. „Odleť so mnou, Palculienka,“ povedala lastovička, keď bola pripravená odletieť. „Vrátiš sa na lúku a budeš sa znova hrať s motýľmi.“ „Rada by som, ale nemôžem opustiť moju opatrovníčku. Bola ku mne taká dobrá!“ Lastovička zatrepotala krídlami a odletela. Zanedlho povedala myš Palculienke, že ju krt požiadal o Palculienkinu ruku. Keď to Palculienka počula, vybehla z domu. Nechcela sa vydať za nudného krta, zostať do konca života pod zemou a nevidieť viac slnko a kvety. A vtedy začula známy hlas: „Odleť so mnou! Odleť so mnou k moru!“ Teraz sa už dievčatko nebálo, že myš sa jej bude vyhrážať. Vysadlo lastovičke na chrbát a leteli do teplých krajín. Tam sa Palculienka vydala za najkrajšieho zo škriatkov a žili šťastne, kým nepomreli.
