Kiko bol jeden neposedný, no zato veselý pavúčik. Vždy si staval svoje pavučinky kade-tade po okolí. V jeden jarný slnečný deň sa vybral na výlet po svojej pavučinke. Ako si tak letel na pavučinke jemným jarným vánkom, natrafil na farmu.
Tam si postavil svoju pavučinku v stodole, vedľa starého domu, kde žila babka s dedkom, ktorí milovali zvieratká. A preto ich mali veľa. V stodole mali koníky, v chlieviku prasiatka, v kurníku sliepočky a v ich domčeku žil spolu s nimi ich verný psík Dunčo.
Keď babka s dedkom uvideli v stodole pavučinu, nezničili ju, lebo vedeli, že tam býva malé zvieratko – pavúčik. A naozaj! Býval tam predsa Kiko. Bol to malý hnedý pavúčik, ktorý mal rád svoju pavučinku pekne prepletenú ako ten najkrajší obrázok či vyšívaná záclona. Tvrdo pracoval – tkal a tkal, aby bola krásna až dokonalá. Pekne sa o ňu staral, vždy mal okolo nej pozametané. Keď sa mu niekde natrhla, rýchlo ju opravil, vyčistil a poumýval. Aby tam nebola ani jedna špinka.
„Super, a je to hotovo!“ povedal si jedno ráno po krásne dotkanej pavučinke. Pavučinka v stodole bola už riadne veľká. I koníky udivene pozerali na Kikovo dielo.
Keď vtom sa zrazu nad stodolou i celou farmou začali na oblohe tvoriť obrovské tmavé mračná. No to veru nevyzeralo vôbec dobre… až sa slniečko od strachu schovalo! Vtom prišla obrovská víchrica, pán Vietor fúkal ako o preteky a začala sa búrka.
Babka s dedkom rýchlo priviazali koníky, schovali prasiatka do chlievika, sliepočky do kurníka a spolu s Dunčom sa ukryli v domčeku. Všade naokolo lámalo konáre, listy lietali po dvore a tancovali zbesilý tanec, a ešte k tomu všetkému aj začalo pršať.
No to bola teda búrka!
Všetky zvieratká sa triasli od strachu. Bál sa aj Kiko, ktorý sa rýchlo ponáhľal upevniť svoju pavučinku, aby ju silný vietor neodfúkol alebo nebodaj neroztrhal. Rýchlo tkal, aby sa pavučinke nič nestalo. Síce bol v stodole, no cez staré drevo dnu fúkal silný vietor a padali zatúlané kvapky dažďa.
Až zrazu zafúkal vietor tak silno, že Kiko padal a padal… až dopadol na tvrdú zem v stodole.
„Ááu, to bolí, to bolí!“ plakal a kričal malý schúlený pavúčik na zemi. No veru, koníky ani prasiatka ho nepočuli. Bol príliš maličký. A tak tam smutne plakal, a veru – dlho ho nikto nepočul, až pokým nešla po zemi okolo stonožka.
„Prečo plačeš?“ opýtala sa ho zvedavo a pricupitala k nemu so svojimi sto nožičkami.
Kiko so slzami v očiach odpovedal:
„Spadol som zo svojej utkanej pavučiny, keď bola silná víchrica. Neviem sa postaviť, lebo ma bolí nožička. Joj, veľmi ma bolí!“
posťažoval sa pavúčik stonožke a ukázal na svoju pavučinku v rohu stodoly.
Stonožka sa predstavila ako Jožka. Prišlo jej pavúčika ľúto. Aj ona sa ledva stihla schovať pred búrkou, a tak povedala:
„Počkaj… vedľa na gazdovstve býva tiež pavúk Emil – je to doktor hmyzu. Idem rýchlo poňho, on ti určite pomôže!“
Spomenula si stonožka a hneď sa vybrala na gazdovstvo vedľa farmy. A keďže má toľko nožičiek, bežala ako len vládala po doktora. Našťastie už víchrica ustála a slniečko vykuklo spoza obláčikov.
Vrátila sa raz-dva aj s veľkou pomocou. Pavúk Emil ošetril malého pavúčika Kika, nožičku mu obviazal, podal mu sirupček proti bolesti a pomohol mu vyliezť späť na jeho pavučinku. Síce ho nožička ešte trošku bolela a víchrica mu potrhala pavučinku, no nevadilo mu to – pretože spoznal nových kamarátov: pavúčika Emila a stonožku Jožku.
Nový kamarát pavúčik mu dokonca pomohol aj opraviť poničenú pavučinu z víchrice, aby bola opäť taká krásna a pevná ako predtým.
„Ďakujem veľmi pekne!“
povedal Kiko so slzičkami v očiach pavúkovi doktorovi. A nezabudol poďakovať ani stonožke Jožke – veď keby jej nebolo, neviem-neviem, ako by pavúčik dopadol. Možno by tam ležal a plakal dodnes.
Ale tak, ako aj ľudia, aj zvieratká si navzájom pomáhajú.
A tak by to malo predsa byť.
