Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno kráľovstvo a v tom kráľovstve žil princ, ktorý si hľadal nevestu. Nič neobvyklé, že? Tak to v rozprávkach veru býva. Tento princ sa volal Drahomír a cestoval hore-dole po svete, navštevoval rôzne kráľovstvá a vyberal si, ktorú z princezien si odvedie domov. Vždy sa však vracal do svojho kráľovstva sám a bol z toho nešťastný on i celé kráľovstvo. Nemohol spávať a celé dni sa prechádzal po chodbách svojho kráľovstva. Pri jednej takejto nočnej prechádzke sa mu zjavila dievčina.
Chcel k nej ísť bližšie, ale dievčina sa rozbehla po chodbách hradu a on sa ju márne snažil dobehnúť. Takto sa to opakovalo niekoľko dní po sebe. Princ bol bledý a nevyspatý, lebo celé noci trávil čakaním na dievčinu a jej naháňaním po chodbách hradu. Nikdy ju však nedobehol a dievčina sa zakaždým stratila ako ranná hmla nad zámkom.
Princ si už nevedel rady, nuž sa so svojím trápením zveril istému starému sluhovi. Ten mu povedal: „Dievčina, o ktorej mi vravíš, je polnočná princezná.“
„Polnočná princezná? Kto je to? Čo o nej vieš?“ opýtal sa princ.
„No, je to veľmi zaujímavé,“ začal opatrne starý sluha, „a je to celkom dlhý príbeh!“
„Rozprávaj!“ požiadal ho princ.
„Nuž tak počúvaj. Bolo to skoro pred dvadsiatimi rokmi. Tvoj otec si, tak ako ty, hľadal nevestu. Usporiadal bál a pozval naň všetky princezné z okolia. Jedna sa mu zapáčila zo všetkých najviac, tá sa však za neho vydať nechcela, pretože už dlhšie bola zaľúbená do iného, ktorého jej rodičia nedovolili. Tvoj otec ju chcel presvedčiť o svadbe, no ona sa pred ním utiekla. Tvoj otec, ktorý ju nemohol dobehnúť, ju v zlosti preklial, nech teda uteká aj celú večnosť. Od toho momentu princeznú už nikto nikdy nevidel. Tvoj otec sa oženil s tvojou mamou a na princeznú sa zabudlo. Len starí ľudia ako ja si pamätajú a veria v to, že o polnoci sa v chodbách nášho zámku zjavuje princezná a uteká a uteká a uteká…“
Princ počúval s otvorenými ústami a už rozmýšľal nad tým, ako princeznú oslobodiť. Starý sluha mu nevedel poradiť, no princ už tušil, čo treba spraviť. Opäť počkal do ďalšej noci a na chvíľu, keď sa zjaví dievčina. Keď ju uvidel, zakričal mohutným hlasom:
„Počkaj, nebež! Nebudem ťa nútiť. Si slobodná a rozhodni sa sama. Vyber si toho, koho ľúbiš.“
Dievčina zastala a vtom sa stalo čosi neuveriteľné. Zmenila sa na človeka. Bola ešte krajšia, ako sa zdala, a ešte krajšia, keď sa usmiala. Rozbehla sa k princovi a hodila sa mu do náruče. Tým, že jej dal princ možnosť voľby, si princezná vybrala jeho.
