Farebná pani Jeseň sa pomaly blížila ku koncu. Farebné listy boli popadané po zemi a jesenný vánok sa pomaly menil na chladný vietor pani ľadovej Zimy. Dnešný novembrový deň v škole bol však iný než tie ostatné – dnes sa žiaci neučili a rozhodli sa vybrať do prírody.
V parku však nevideli len posledné čaro pani Jesene, ktorým boli farebné listy zdobiace zem, ale aj odpadky, ktoré na zemi zanechali nezodpovední ľudia.
A tak sa deti spolu s pani učiteľkami rozhodli, že budú spolu zbierať odpadky, ktoré boli pohádzané po zemi. Nepomôžu tak len pani Jeseni, aby vyniklo jej krásne dielo v podobe listov, ale pomôžu aj prírode.
„Mne sa nechce!“ frflala si popod nos Adelka a jej kamoš Miško, keď stáli spolu so spolužiakmi nastúpení v skupinkách. Zababušené deti dostali rukavice a vrecko na odpadky.
„Nech si to upracú tí, čo to rozhádzali,“ ozvalo sa z vedľajšej skupinky, kde boli starší žiaci.
„Presne tak!“ ozval sa ďalší žiak, ktorý sa hral na mobile.
Pani učiteľka sa usmiala na deti a vysvetlila im:
„Viete, nie každý je zodpovedný a vyhodí odpad do koša. A tým ničí nielen tento krásny park, ale aj prírodu,“ vysvetlila im múdro.
„A my sa dnes nebudeme učiť ani hrať na mobiloch a pomôžeme trošku parku, aby bol opäť čistý a bezpečný nielen pre nás, ale aj pre zvieratká, ktoré tu žijú,“ povedal ďalší pán učiteľ žiakom.
„Ale prečo to musíme robiť my?“ spýtala sa nahnevane Adelka.
„Pretože príroda pod tým všetkým odpadom trpí. Smeti patria do koša a my jej môžeme aspoň trošku takto pomôcť. A teraz rukavice na ruky a šup zbierať odpadky do vreciek na odpadky!“ zavelili učitelia deťom.
Deti sa po skupinkách roztrúsili po parku a pani učiteľky a učitelia pomedzi nich chodili a pomáhali im. Adelke sa nepáčilo, keď musela dvíhať zo zeme polepené obaly od čokolády či plastové fľašky.
„Fúúúj!“ povedalo dievčatko, keď dávalo odpad do vrecúška.
„Pozri, tam čosi je!“ zakričal Miško, keď si všimol hýbajúci sa plastový sáčok v kríku. Ale veď predsa smeti sa nehýbu, jedine vo vetre, ale teraz veje len jemný chladný vánok. Adelka chytila suché drevo, ktoré ležalo na tráve, a opatrne šťuchla do sáčku. Odtiaľ sa ozvalo tiché zapískanie. Čo to len môže byť?
Adelka neváhala a spolu s Miškom opatrne odokryli sáčok. V sáčku ležal zamotaný malý ježko, ktorému sa predné nožičky zamotali do plastového sáčku. Adelka sa rozbehla za pani učiteľkou na pomoc. A tak potom s pomocou pani učiteľky detičky vyslobodili malého ježka, ktorý bol zamotaný do sáčku.
Ježko šťastne vyskočil, usmial sa na svojich záchrancov a stratil sa v kríku.
„Vidíte, predsa to zbieranie odpadu má cenu! Práve ste zachránili malý život ježka,“ povedala hrdo pani učiteľka deťom. Tie súhlasne prikývli. Tak predsa to má cenu.
A tak Adelka a Miško, pyšní na svoj hrdinský čin, zbierali všetky odpadky, na ktoré len natrafili, a svoj príbeh o zamotanom ježkovi porozprávali všetkým spolužiakom. Deti zbierali odpadky nadšenejšie ako kedykoľvek predtým. Uvedomili si, aké dôležité je chrániť našu prírodu. Nikdy nevieme, aké zvieratko potrebuje pomoc. Nielen ježko, ale aj vtáčik či malé dieťa sa môže zamotať do smetí alebo chytiť škaredé bacily.
A tak deti vyzbierali všetky odpadky v parku a dohodli sa, že s pani učiteľkami pôjdu aj do parku pri ich škole. Vždy, keď uvidia na zemi odpad, dajú si rukavicu alebo vrecko na ruku a pekne ho zahodia do koša, kam patrí. A tak už všetci vieme, že smeti patria do koša a nie na zem.
