Na jednej veselej farme žilo prasiatko menom Béďo. Malo rado blato, mláky a špinu. Umývanie neznášalo!
„Načo voda?“ chrochtal. „Blato je mäkké, teplé a krásne hnusné!“
Každý deň sa váľal v špine, až mu z uší trčali slamené steblá a z chvostíka kvapkalo blato. Ostatné zvieratá ho upozorňovali:
„Béďo, keď sa neumývaš, nebude sa s tebou nik hrať!“
Ale Béďo si len pošpineným kopýtkom škrabal brucho a smial sa.
Jedného dňa prišli na farmu deti z mesta. Všetky zvieratká sa vyumývali – kravičky sa leskli, kohút mal nablýskané pierka a aj starý pes Dunčo sa nechal vykúpať.
Len Béďo sa zašpinil ešte viac a s radosťou vybehol medzi deti.
Jedného dňa prišli na farmu deti z mesta. Všetky zvieratká sa vyumývali – kravičky sa leskli, kohút mal nablýskané pierka a aj starý pes Dunčo sa nechal vykúpať.
Len Béďo sa zašpinil ešte viac a s radosťou vybehol medzi deti.
„Bleee, pozrite sa na to prasa!“ kričali deti a ukazovali naň prstom. „Smrdí! Je celé hnedé! Má blato aj v nose!“
Deti sa smiali a utekali preč. Béďo ostal stáť sám, uši mu padli dole a líčka mu zružoveli hanbou pod vrstvou špiny.
Ticho sa otočil a odcupkal k napájadlu. Pomaly vliezol do vody, chrochtol si a začal sa drhnúť. Šúchal si uši, brucho, noštek aj chvost.
Keď vyšiel von, bol ako nový – ružový, voňavý a usmiaty.
Na druhý deň ho deti pohladkali a zrazu sa všetci chceli s Béďom hrať.
Odvtedy sa Béďo umýval každý deň. Nie preto, že musel – ale preto, že chcel byť čistý, voňavý… a obľúbený.
