Bol jeden malý chlapec menom Adam. Malý chlapček sa najradšej hral s autíčkami, ktoré boli ako jeho kamaráti. Každé autíčko malo svoje meno a špeciálnu úlohu. Červené autíčko bolo závodné, žlté bolo taxík a modré policajné. Dokonca mal Adamko aj záchranku či malé hasičské auto.
Bolo sobotné ráno a ocko mal pre svojho synčeka prekvapenie. Vošiel do izbičky a v rukách držal akúsi krabicu. Adamko zdvihol očká od svojich áut, s ktorými sa hral na koberci.
„Za to, že si sa tak dobre učil v škole, kúpili sme ti s maminkou prekvapenie,“ odvetil ocko a sadol si k synovi na koberec.
„Čo to je? Otvorme to, prosíííím!“ zvolal chlapček nedočkavo.
Keď s ockovou pomocou otvorili krabicu, bola v nej veľká pretekárska dráha. Adam neveril vlastným očiam. Po takej predsa vždy túžil.
A tak sa s ockom pustili do stavania dráhy. Zrazu sa celý koberec zaplnil pretekárskou dráhou.
Adamko nachystal svoje autíčka do radu, pripravené na štart.
Do izbičky zrazu nakukla Adamkova malá sestrička Monika. Sadla si k bračekovi a k ockovi na koberček pripravená sa s nimi hrať.
Adamkovi sa to však moc nepáčilo. Boli to predsa jeho hračky.
„Nechytaj to, ešte mi to pokazíš! Je to môj darček,“ povedal nahnevane chlapček, keď sa malá Monika hrala s dráhou.
Ocko sa na synčeka pozrel a vysvetlil mu, že sa tak so svojou sestrou rozprávať nesmie a môže sa podeliť o novú hračku. Veď aj ona sa predsa s nimi môže zahrať, aj keď je ešte malinká.
Adamko púšťal autíčko za autíčkom, tešiac sa zo svojej novej pretekárskej dráhy.
„Poď si to teraz skúsiť ty,“ povedal ocko Monike a podal jej malé červené autíčko.
Malé blonďavé dievčatko položilo autíčko na štart, no keď šla autíčko spustiť, aby sa rozbehlo po dráhe, omylom odtrhla malú zelenú zástavku signalizujúcu štart.
„Ty si to pokazila!“ zvolal nahnevane Adam.
Dievčatko zostalo smutné a nesmelo odvetilo: „Prepáč, Adamko, ja som nechcela.“
Povedalo smutne a odišlo z izbičky preč.
Malú Moniku to veľmi trápilo, nechcela to pokaziť.
„Ale veď to opravíme a tvoja sestrička to nespravila naschvál. Čo keby si jej ukázal, ako sa autíčka po dráhe púšťajú? Ona je ešte maličká, nevie ako na to,“ vysvetlil ocko synčekovi a snažil sa zástavu opraviť, čo sa mu aj podarilo.
Adamkovi sa to síce nepáčilo, no ocko mal pravdu — jeho sestrička bola ešte malá a určite to nespravila naschvál.
Malá Monika smutne sedela vo svojej izbičke, ona sa s nimi chcela len zahrať.
Zrazu sa v jej dverách objavil jej veľký brat.
„Poď, nič sa nedeje, ukážem ti, ako pustiť autíčko po dráhe. Nehnevám sa,“ odvetil Adamko a vzal sestričku za ruku.
Moniku to potešilo a Adamko ju naučil, ako autíčka púšťať.
A tak sa Adamko a Monika hrali spolu s dráhou a z izbičky sa ozýval len ich smiech.
Predbiehali sa, ktoré autíčko je najrýchlejšie.
Veru, raz vyhrala Monika a raz Adamko.
A malý chlapček si uvedomil, že sa so svojím darčekom môže so sestričkou podeliť a môžu sa spolu zahrať, a že sa nemôže na ňu hnevať, keď niečo omylom pokazí, veď je ešte maličká.
