Nad veľkým zeleným údolím bolo jedno jarné kráľovstvo. Celý rok tam rástli kvety, nad hradbami sa pýšila dúha a na kráľovských záhradách kvitli stromy. O tomto jarnom kráľovstve sa hovorilo široko ďaleko. Každý, kto išiel okolo, chcel vidieť tie farby, ktorými bolo kráľovstvo známe. Stromy, kvety a dúha. To všetko rozžiarovalo kráľovstvo čarokrásnymi farbami.
V tomto kráľovstve žila princezná Júlia. Veselé a múdre dievčatko, ktoré mali všetci radi. Princezná Júlia vedela, ako každému pomôcť. Mala pre každého pochopenie, a dokonca spoznala, keď niekoho niečo trápilo. Júlia totiž mala jedno tajomstvo. Niečo, čo jej pomáhalo rozpoznať, akú má človek náladu, či je smutný, alebo nie. Mala čarovný klobúk. Keď si ten klobúk niekto nasadil na hlavu, zafarbil sa podľa toho, ako sa práve cítil. Keď bol niekto smutný, klobúk mal čiernu farbu. Keď bol niekto veselý a spokojný, zafarbil sa do žlta. A keď mal niekto zlosť, klobúk sčervenel. Princezná Júlia ho nosila stále so sebou. Kamkoľvek šla po kráľovstve na akúkoľvek prechádzku, klobúk mala vždy na hlave.
Raz takto išla po dedine, ktorá patrila ku kráľovstvu, a uvidela na lavičke pod stromom sedieť mladé dievča. Hlavu malo sklonenú, na krajíčku slzy a ruky si silno šúchalo, akoby malo zlosť. Júlia si k dievčaťu sadla na lavičku a spýtala sa, čo sa deje. Dievča najprv nemalo chuť sa rozprávať, ale keď videlo, že si k nej prisadla sama princezná, rozhovorilo sa: „Vieš, ja tu bývam sama s oteckom. Všetku prácu zastanem. Navarím, upracem, aj o zvieratá sa postarám. Ale keď si chcem večer na chvíľu zájsť s kamarátkou na tancovačku, otecko mi to nedovolí.“
Princezná dievčinu pozorne počúvala a potom sa jej spýtala, či jej môže nasadiť klobúk. Dievča súhlasilo, a keď jej princezná dala klobúk na hlavu, začal prebleskovať čiernou a červenou farbou. Princezná spoznala, že sa dievčatko nielenže hnevá, ale je aj smutné. Chápala, prečo je také. Rozhodla sa však, že to skúsi nejako napraviť. Nerada takto dievčatko videla.
Vzala teda klobúk a išla nájsť jej ocka. Našla ho kúsok ďalej na poli, ako pracoval. Ten, keď videl, že k nemu ide princezná, zľakol sa. Potom s ním však princezná hovorila. Snažila sa mu všetko vysvetliť, aby svoju dcérku chápal. A potom niečo navrhla: „Rozumiem tomu, prečo sa bojíš o svoju dcéru. A prečo nechceš, aby šla na tancovačku. Mám ale nápad. Keď bude mať všetku svoju prácu hotovú, čo keby si ju večer pustil na tancovačku na zámok. K nám. Tiež rada tancujem, a tak raz za čas usporiadam dedinskú zábavu u nás. Tým pádom nemusíš mať o svoje dievčatko strach. Na všetko totiž bude dohliadať môj otecko kráľ.“ „Dobre teda, dohodnuté,“ spokojne odpovedal otecko dievčatka.
Princezná všetko potom dievčaťu na lavičke vyrozprávala, a to bolo šťastím bez seba. Keď potom prišiel za nimi aj otecko, všetko bolo v poriadku. Princezná im nasadila klobúk a farba bola jasne žltá. Ako slniečko. Obaja boli veľmi radi, že im princezná pomohla sa zmieriť. Nikdy nezabudli na to, že je lepšie si prehovoriť, nájsť riešenie a pochopiť sa, než sa nahnevať a uraziť. A princezná Júlia? Bola veľmi rada, že opäť so svojím klobúkom a svojou láskavosťou niekomu pomohla. A navyše sa teraz tešila, že si zatancuje s dievčatami z dediny aj u seba na zámku.
