Raz bol pán vedec zaneprázdnený nejakým zložitým výpočtom. Keď však zdvihol hlavu, aby si pretrel unavené oči, zbadal, ako sa na neho zo skladu díva jeden malý, zaprášený robôtik. Vyzeral veľmi smutne.
Pán vedec k nemu prišiel bližšie a so záujmom si ho prezeral.
Robôtik bol prekvapený. Stál tam opustený už tak dlho. Cítil sa starý a nevyužitý a myslel si, že už je jednoducho na nič. Vzdychol a smutne pozrel na pána vedca. Pán vedec oprášil jeho šedivú plechovú hlavičku a opýtal sa ho: „Čo ti je, robôtik, že si taký smutný?“
„Ale,“ odpovedal robôtik. „Som na nič. Všetky elektrónky už mám polámané, skrutky mám uvoľnené, z hlavy mi trčí akási pružinka a v ľavej nohe mám úplne zhrdzavený kĺb.“ Pán vedec ho obišiel zo všetkých strán, poškrabal sa na brade a dlho sa na robôtika pozeral. V hlave sa mu už rodila myšlienka na nového šikovného robôtika a keď si tak robôtika obzeral, rovno sa ho opýtal: „Páčilo by sa ti, keby si vedel vyrábať zmrzlinu?“
„Zmrzlinu?“ zopakoval rozpačito robôtik. „Zmrzlinu pre deti?“ robôtik sa začal pomaly usmievať, až celý zažiaril. „Viem, ako deťom chutí. Viděl som ich.“
Pán vedec sa na neho šibalsky usmial. „No vidíš! Urobíme z teba robôtika na výrobu zmrzliny.“
Ešte v ten večer sa pán vedec pustil do práce a o pár dní bol robôtik celý prerobený.
Namiesto bruška mal veľkú nádobu na výrobu zmrzliny. Jednou rukou si dokázal podávať kornútky a druhou do nich naberať zmrzlinu. Pán vedec ho postavil pred dom a k robôtikovi sa hneď začali zbiehať deti. „Jéj, robôtik na výrobu zmrzliny,“ jasali a už kričali jedno cez druhé: „Ja chcem jahodovú.“ „A ja čokoládovú.“ „Ja chcem vanilkovú.“ „Ja citrónovú.“
Robôtik žiaril šťastím a vyrábal stále ďalšiu a ďalšiu zmrzlinu. Večer bol z toho pekne unavený, ale konečne bol spokojný a šťastný. Každé ráno sa na neho už deti tešili a o chvíľu mal okolo seba veľa kamarátov.
Robôtik si dal veľmi záležať na tom, aby bola zmrzlina vždy sladká, chutná a poriadne vychladená.
Keď ho pán vedec prišiel po pár dňoch skontrolovať, nestačil sa čudovať, ako sa robôtik zmenil. Bol šťastný a spokojný a cítil sa dôležitý a potrebný. O jeho zmrzline sa už rozprávalo široko-ďaleko.
A tak keď išiel pán vedec večer spať, už rozmýšľal, akého ďalšieho robôtika by zostrojil, ktorý by deťom urobil rovnakú radosť ako robôtik na výrobu zmrzliny.
