Kde bolo tam bolo, bola raz jedna stonožka Jožka. Táto malinká stonožka žila na krásnej lúke pod veľkým stromom, kde si z lupeňov kvetov vytvorila malý domček. A viete prečo sa stonožke hovorí stonožka? No predsa preto, že má veľa malých nožičiek, niektoré ich majú dokonca aj sto!
Jožka bola zvedavá a milovala sa šplhať po všelijakých krásnych kvetoch, ktoré na lúke objavila. No keďže bola malinká a mala veľa nožičiek, často sa jej iné tvory žijúce na lúke posmievali. „Aha stonožka Jožka! Aká je maličká a pozrite na tie jej malé nožičky! Má ich síce veľa no ani jedna nie je poriadne veľká ako máme my chrobáky!“ posmievali sa jej veľké hnedé chrobáky a ukazovali na jej malé nožičky. „Nikdy sa nikam rýchlo nedostaneš tak ako my!“ žartovali zase mravce. Jožka vedela, že aj keď je maličká, so svojimi nožičkami sa vie všade rýchlo dostať, možno aj rýchlejšie ako tie mravce. Bola hrdá na svoje nožičky, aj keď boli malé. „Jedného dňa im ukážem, aké sú moje nohy výnimočné, a aj to, že viem byť aj rýchla.“ pomyslela si ako kráčala lúkou.
Po dlhých dňoch dažďa, bol dnešný deň skutočne krásny a slnečný ideálny na prechádzku. A preto sa stonožka vydala na prechádzku po lúke. Určite objaví nejaký nový kvietok, po ktorom sa môže vyšplhať a obdivovať jeho krásne lupene!
Ako tak kráčala, zbadala krásnu púpavu. No bola väčšia než iné púpavy. Vyčnievala pomedzi ostatné. Jožka sa rozhodla, že sa na ňu vyšplhá a bude obdivovať jej krásne žlté lupene. Keď sa k nej blížila, zacítila jemný, no chladný vánok. Obloha sa pomaly začala zahaľovať do tmavého kabáta. Kvety sa začali ohýbať zo strany na stranu a iné tvory na lúke utekali do bezpečia. Blížila sa veľká búrka. Ako sa tak vracala Jožka do svojho domčeka schovať sa pred búrkou, všimla si malú včielku Biu. Tá sa triasla pod stebielkami trávy. Nevedela odletieť preč.
Vietor zosilnel a začal padať dážď. Jej malé krídelká boli príliš mokré na to, aby lietali, a jej domov bol príliš ďaleko na to, aby sa schovala pred búrkou.
No Jožka bola odhodlaná malej včielke pomôcť. Ona jediná si z nej nerobila srandu, a preto k nej bez váhania stonožka rýchlo pricupitala. Zobrala malú včielku na chrbátik a utekala s ňou do bezpečia.
„Ahoj Jožka!“ povedala Bia vystrašene a držala sa malej stonožky silno ako len vedela. „Taká si maličká a dokážeš ma uniesť?“ povedala od prekvapenia včielka.
„Som síce malá stonožka, ale mám sto nôh, aby som nás oboch uniesla! A teraz sa musíme schovať pred búrkou, nenechám ťa predsa tu!“ povedala Jožka ako utekali lúkou do bezpečia.
Jožkine drobné nôžky spolupracovali, boli rýchle a silné a obe ich odniesli do bezpečia, kde stonožka bývala. Keď sa konečne dostali do úkrytu, malá včielka zatrepotala krídelkami aby z nich opadali kvapky. Bola premočená aj ona, aj stonožka Jožka.
„Ďakujem, ti Jožka, zachránila si ma!“ povedala s úsmevom malá včielka Bia.
Na ďalší deň, keď búrka ustúpila a pomedzi kvety vykuklo slniečko, povedala malá včielka všetkým príbeh o tom, ako ju stonožka Jožka zachránila pred búrkou. Táto skvelá novina a hrdinský čin stonožky sa niesol od včielky k včielke až sa dostal medzi všetky drobné zvieratká žijúce na lúke. Všetky zvieratká prišli Jožke zatlieskať. Tá sa od dojatia rozplakala. Bola hrdá na to, čo dokázala, no vedela, že kamaráti si musia pomáhať.
Dokonca i samotný chrobáci či mravce, obdivovali to, čo Jožka dokázala a tlieskali jej tiež.
A tak sa hrdinom lúky stala malá stonožka Jožka, ktorá všetkým dokázala, no hlavne sebe, že aj tie najmenšie stvorenia môžu byť najodvážnejšie zo všetkých.
