Bolo jedno malé dievčatko menom Martinka, ktorá vedela krásne spievať. Milovala si pospevovať doma pre svoje bábiky, kde ju okrem rodiny a jej hračiek nikto iný nepočul. Maminka sa ju snažila presvedčiť, nech ide na hodiny spevu a zlepšuje sa, avšak dievčatko sa veľmi hanbilo a nechcelo, aby ju niekto iný počul.
Najradšej si spievala svoje obľúbené piesne doma, kde ju nik nepočul a nemohol sa jej smiať.
Jedného februárového rána v škole oznámila učiteľka pred celou triedou výbornú správu.
„Tento piatok máme karnevalovú párty u nás v telocvični. Samozrejme, každý musí mať masku a prichystať si niečo na našu talentovú karnevalovú šou!“ oznámila detičkám nadšene. Celá trieda sa začala tešiť a dohadovať, aké masky a vystúpenie si len prichystajú.
„Ja budem recitovať!“ zvolala Martinkina najlepšia kamoška Andrejka.
Martinka sa zamyslela. Vie spievať, ale tam bude veľa ľudí, to nezvládne pred všetkými.
„Ty by si mala spievať! Máš ten najkrajší hlas!“ povedala jej Andrejka. Kamoška ju totiž veľakrát počula pospevovať, keď bola u nich na návšteve či keď sa hrali na ihrisku. Martinka očervenela.
„Nemôžem spievať, to nezvládnem,“ odvetila smutne. Po ceste zo školy sa ju ešte Andrejka snažila presvedčiť, no Martinke sa ten nápad nepáčil, nemôže predsa pred všetkými spievať. A tak sa teda dievčatká rozprávali o kostýmoch, aké si len vyberú.
Karneval sa blížil a Martinka stále netušila, aké predstavenie si prichystá. Keď s maminkou vyrábali kostým ľadovej princeznej Elzy, dievčatko sa spýtalo:
„Musíme si pripraviť aj nejaké krátke predstavenie?“ priznala sa maminke.
Tej sa rozžiarili oči.
„Veď to je skvelé! Môžeš predsa všetkým zaspievať svoju obľúbenú pesničku, máš nádherný hlas!“ zvolala nadšene mama.
Dcérke sa to však nepáčilo. Radšej by niečo len zarecitovala ako jej kamoška. A tak sa síce maminka snažila dcérku presvedčiť, nech spieva, no tá sa radšej naučila krátku básničku.
Bol deň karnevalu. Telocvičňu školy zdobili farebné svetielka a balóny, stoly boli plné všelijakých dobrôt a zábavných hier a všade sa motali detičky v kostýmoch od výmyslu sveta.
Andrejka s Martinou sa zabávali a tancovali, no talentová súťaž mala čoskoro začať a Martinka na to nemohla prestať myslieť.
Talentová šou začala a deti začali svoje predstavenia. Niektorí spievali a zabudli slová, iní tancovali a recitovali, niektorí len hovorili vtipy, no aj tak všetci tlieskali a jasali. Nik sa nikomu nesmial.
Keď bola Martinka na rade, postavila sa na pódium a jej pohľad padol na všetky deti a učiteľov, ktorí nedočkavo čakali na jej predstavenie. Ona však stuhla.
„Zvládnem to. Mám na to,“ povedalo si dievčatko potichu, popravila si modré šaty Elzy, zhlboka sa nadýchla a začala spievať.
Predsa len nerecitovala, ako plánovala. Jej hlas naplnil telocvičňu, najprv spievala potichu, hanbila sa, no potom si zavrela oči a nabrala odvahu. Spievala a spievala a nechala sa viesť hudbou, aj keď mala oči stále zavreté.
Bolo to krásne. Keď dievčatko dospievalo, otvorila oči a všetci stáli a nahlas tlieskali a jasali ako nikdy predtým.
„Zvládla som to!“ zvolala natešene, poklonila sa a do očí sa jej nahrnuli slzy. Všetci jej tlieskali a stále neverili, ako ich kamoška krásne spieva.
A tak nielen Martinka nabrala odvahu, ale vyhrala aj talentovú šou. Karnevalová zábava pokračovala ďalej a všetky detičky si pospevovali krásnu pieseň, ktorú Martinka spievala.
Od toho dňa nezískala Martinka len odvahu, ale začala chodiť aj na hodiny spevu, aby sa vo svojom talente ešte zlepšovala. Chcela svojím spevom robiť radosť aj ostatným, tak ako na karnevale či doma.
