Adventná rozprávka
Bolo šiesteho januára. Anjelka a škriatok sedeli pri raňajkách a jedli koláč. Predtým, ako si z neho odkrojili, mal tvar kruhu, ako kráľovská koruna.
„Pozri, niečo tu mám,“ škriatok ukázal na svoj kúsok koláča na tanieri.
„To je peniaz. Stal si sa kráľom. Teraz môžeš nad dvere písať písmená s krížikmi.“
„Prečo?“
„Aby si ich ochránil pred zlou mocou.“
„Zase povery, však?“ uškľabil sa škriatok.
„Áno.”
Dopoludnia stromček rozobrali, pretože Vianoce sa končia na Troch kráľov.
„Anjelka, poď sa pozrieť von. Niekto popísal všetky dvere v dedine. Aj tie naše,“ zavolala mama.
Anjelka sa ťapla po čele. Kto iný by to mohol urobiť, ak nie vianočný škriatok popleta! Na všetkých dverách boli krížiky, ale nie tie správne, aké majú v kostole, ale také, aké sa robia pri hre na piškvorky. A medzi nimi boli slová: „BOL SOM TU! KRÁĽ.“
„Škriatok?“ Anjelka zavolala na malého nezbedníka. „Ty si to nepochopil. Nemá sa tu písať, že si kráľ. Ale písmená K † M † B † s krížikmi aké majú v kostole. Takto,“ a napísala mu to na papier.
„A čo je to KMB? Krásny, malý, bohatý? To som,“ škľabil sa škriatok.
„Nie. Keď som bolo menšia, myslela som si, že sa tam podpisujú králi, lebo sa volali Kašpar, Melichar a Baltazár. Ale potom mi starý otec vysvetlil, že je to latinsky: Kristus požehnaj príbytok, to ako aby ho chránil.“
„Aha.“
„A tie kríže nie sú plusy, sú to kríže ako v kostole.“
„Tak ja to zas prepíšem,“ zamrmlal škriatok.
„To nemusíš.
Poďme upratať výzdobu na budúci rok.“A tak Anjelka a škriatok zišli do pivnice, kde upratali škatule.
„No, aj ja už tiež musím ísť,“ povedal škriatok.
„Ale prečo?“
„Som vianočný škriatok. Vianoce sa skončili. Každá rozprávka by mala mať dobrý koniec, však? Vrátim sa k tebe zas na Vianoce. A tentoraz urobím pekné Vianoce ja tebe. Bereš?“
„Jasné že áno. Ale bude mi veľmi smutno,“ povedala Anjelka.
„Mne tiež, Aňďa. Ale musím to všetko naučiť ostatných škriatkov. A prečítať im ten príbeh.“
Škriatok sa pretlačil cez dierku v okne a zmizol s knihou medzi poletujúcimi vločkami.
Pekná rozprávka