Za desiatimi horami a deviatimi údoliami je zem plná riek, potôčikov a jazier. Voda tu tečie zo skál, tvorí vodopády, prúdi medzi lesmi a veľkými kameňmi a niekde len tak stojí a vyústi do krásnych pokojných jazier. V týchto vodách žijú nádherné a zvláštne tvory. Vodné draky. Niektoré sú menšie a radi sa brodia v potôčikoch, iné sú zase veľké a majú svoje príbytky v jazerách.
Tieto draky sa ľuďom vyhýbajú. Žijú si svoj život vo vodách a ľudia ani nevedia, že existujú. Tu a tam len začujú nejakú povesť o tom, že niekto niekde nejakého draka zahliadol. Väčšina tomu neverí. Len jedno dievčatko dobre vie, že draky vo vodách žijú. S jedným z nich sa totiž stretlo.
Bolo to na jar, keď vody bývajú ešte chladné, hoci po ľade na povrchu hladiny ani stopy. Pri jednom jazere každý deň sedávala Veronika. Mladé dievča s dlhými spletenými vlasmi. Vyhrievala sa na veľkom kameni a pozorovala hladinu. Pretože vedela hrať na ústnu harmoniku, často okolo jazera privítala množstvo poslucháčov. Nádherné melódie harmoniky sa rozliehali na všetky strany. Keď Veronika začala hrať, akoby sa prebudilo celé jazero vrátane rastlín okolo neho. Vtáčiky k nej pomaličky pricupitali a veveričky priskakovali do rytmu. Dokonca aj riečne bobry sa občas prišli pozrieť, kto to tak krásne hrá. Tú melódiu samozrejme počúvali aj draci pod vodou. Veľmi sa im páčila. Nechceli sa však Veronike ukázať, preto len mlčky každý deň počúvali, ako dievčatko hrá.
Raz, keď takto sedela na svojom kameni pri jazere, vytiahla harmoniku, fúkla do nej a okolo si práve prisadávali zvieratká, vyskočil z ničoho nič spoza stromu medveď. Tiež sa chcel pozrieť, kto tak krásne hrá. Lenže sa objavil tak rýchlo, že Veronika v úľaku vyskočila, pošmykla sa a spadla do jazera. Voda bola studená a Veronika nebola dobrá plavkyňa. Máchala rukami, volala o pomoc, ale nikto ju nepočul. Zrazu sa voda začala vlniť živšie než obvykle. Veronike už dochádzali sily, keď v tej chvíli pod vodou zaznamenala, ako k nej pláva obrovský veľký tieň. Bol bližšie a bližšie, až bolo možné rozoznať, že je to veľké zviera. Také ale Veronika ešte nikdy nevidela. Dostala strach, ale nemohla nič robiť. Zviera počas chvíľky podplávalo Veroniku a naložilo si ju na chrbát. Vyplávalo nad hladinu, aby sa dievčatko mohlo poriadne nadýchnuť. Pomaly ju vystrčilo na breh a hneď zase zmizlo vo vode.
Veronika celá mokrá a premrznutá sedela na svojom kameni a neverila tomu, čo sa teraz odohralo. „Bol to drak, to bol určite drak! A zachránil mi život,“ pomyslela si nahlas. Ešte než odišla domov, zavolala na jazero: „Ďakujem ti, drak!“ V tej chvíli z jazera vyskočila fúkacia harmonika, ktorú Veronika pri páde stratila. Akoby ju jazero vypľulo… Veronika ale vedela, že to bol drak, ktorý ju našiel a vyhodil na breh.
Odvtedy si sedáva mladé dievča na kameň ku jazeru radostnejšie. Stále hrá krásne melódie a zvieratká ju chodia počúvať. Pozná však aj, kedy ju počuje jej záchranca. Voda sa jemne zavlní, niekedy aj vyskočia bublinky a občas sa vytvorí malý vír. Veronika vie, že to znamená, že tam niekde blízko je. Jej drak, ktorý sa síce málokedy ukáže, ale dáva na ňu pozor. Je medzi nimi puto, o ktorom vie len Veronika a drak.
