Kedysi dávno žil vo veľkom stáde jeden malý, tvrdohlavý baránok. Bol vždy spokojný, pretože si robil, čo chcel. Bol ešte maličký a roztomilý, takže sa mu každý malér čoskoro odpustil a nikto sa naňho dlho nehneval. Ani mama ovca, ani pastier či ovčiarske psy.
Koniec koncov pastiera a psy potrápil najčastejšie, keď si bez dovolenia odbehol mimo stáda a všetci ho museli hľadať. Čo sa mu nadohovárali, že mimo stáda to pre neho nie je bezpečné. Baránok vedel svoje – keď odbehne od stáda, nájde si tú najlepšiu trávičku na jedenie a najčistejšiu vodičku na pitie. A ako bolo povedané, aj tak sa naňho nikto dlho nevydržal hnevať.
Jedného dňa, keď sa stádo presunulo na novú pastvinu, vyrazil baránok na vlastnú päsť preskúmať okolie. Po nejakom čase dostal ohromný smäd. Našťastie začul neďaleko zurčať potôčik. Vydal sa k nemu a pil a pil.
Zrazu sa ale ozval hrozivý hlas: „Ako sa opovažuješ piť z môjho potôčika?“
„Čo? Ja? Veď som si len glgol,“ hovorí nevinne baránok.
„Ty malý, drzý darebák, ja ťa naučím,“ chystal sa už naňho vlk skočiť, keď vtom sa ozval štekot pastierskych psov a z húšte sa vynoril pastier. Vlk rýchlo utiekol a baránok sa ešte poriadne napil, než ho pastier odviedol späť ku stádu.
Ale vlkovi sa nechcelo na baránka zabudnúť. Nechcel nechať toho malého drzáňa uniknúť bez trestu a tiež, nuž, ho samozrejme chcel zjesť. Rozhodol sa, že si na baránka pri potoku počíha. Však on sa iste vráti!
Čoskoro sa vlkovi obšmietanie okolo potôčika vyplatilo. Uvidel baránka, ako si vykračuje k vode. Síce sa rozhliadal, či nezazrie vlka, ale ten starý šedivý chlpáč bol skúsený a vedel, ako sa maskovať. Len čo sklonil baránok hlavu k vode a uskrkol si pár dúškov, už ho zvieral v paprčách vlk.
Baránok volal: „Pomóc, pastier! Pomóc, psy!“ Lenže nikto si ešte nestihol všimnúť, že neposedný baránok zase zmizol. A tak ho zatiaľ nikto nehľadal. A vlk zvieral baránka stále silnejšie.
Našťastie bol baránok huncút. Tresol svojou tvrdou hlavou vlka do ňufáku, ten to nečakal a prekvapením na chvíľu povolil zovretie. Presne tá chvíľa baránkovi stačila. Rýchlo sa vyšmykol z vlčích tláp a upaľoval smerom ku stádu. Kým stihol vlk zareagovať, bol baránok fuč.
Ešte dlho vlk sliedil okolo vody a vyzeral osamoteného baránka. Ale mohol si o ňom iba nechať snívať. Baránkovi totiž tá trpká skúsenosť stačila a začal sa správať uvážlivejšie. Už sa nechodil napiť vody bez dozoru. Kým je ešte malý, je rád, že má niekoho, kto naňho dohliada a radí mu. Však sa tiež všetko postupne naučí, a keď bude veľký baran, poradí si so všetkým sám.
