Bol február. Ráno sa ešte objavovali mrazíky a semtam spadlo pár vločiek snehu. Na kopcoch sa držal biely snehový koberec a na rybníkoch sa trblietal ľad. Pri jednom rybníku stála mohutná vŕba. A na tej vŕbe sedával každý deň vodník Čľupko.
Nosil teplý zelený kabátik, červenú čiapku a spod nej mu trčali žaburinkovo zelené vlasy. Vodník každý deň sedel na vŕbe pri rybníku a dával pozor na svojich kamarátov kapríkov a sumcov, ktorí v rybníku bývali.
Raz, keď takto odpočíval na mohutnej vetve vŕby, začul z diaľky nejaký krik. Postupne sa hlas približoval k rybníku, miešal sa so smiechom a podivným smiešnym pišťaním. Keď sa vodník postavil na vŕbu a pozrel sa, čo to je za zvuky, uvidel v diaľke skupinku detí, ako sa hrajú, smejú a behajú.
Pri hre sa veľmi rýchlo nevedomky približovali k rybníku. Stále sa len smiali a behali, až zrazu vbehli na rybník. Ani si to nevšimli a už boli uprostred. Lenže ľadová plocha nebola vo februári príliš pevná, a tak sa zrazu pod ich nohami objavila prasklina. Potom ďalšia a ďalšia.
Keď to vodník Čľupko uvidel, zoskočil z vŕby, rýchlo vzal tú najdlhšiu vetvu, ktorú na vŕbe našiel, natiahol sa a zvolal na deti: „Rýchlo, rýchlo, deti! Chyťte sa vetvy! Ľad nie je pevný. Vytiahnem vás, aby ste sa neprepadli.
Deti najprv nevedeli, čo majú robiť. Neveriacky pozerali na zeleného mužíka v zelenom kabáte. Potom však počuli, ako pod nimi praská ďalší ľad, dlho nerozmýšľali a chytili sa konára. Vodník Čľupko ťahal, ako najviac mohol. Pevne v ruke držal konár a snažil sa čo najskôr deti dostať na breh do bezpečia.
Už to vyzeralo, že deti budú zachránené, keď vtom vodníkovi vykĺzla noha a začal padať. Našťastie to vŕba spozorovala, vyšvihla svoj najpevnejší prút a omotala ho okolo vodníka. Zachytila ho práve včas. Pomaly začala vyťahovať Čľupka na breh a ten zase priťahoval deti. Keď už sedeli všetci na kraji rybníka, ľad praskol úplne a ukázala sa vodná hladina. Vodník Čľupko si vydýchol a deti tiež.
Po chvíli sa deti priznali: „Nevedeli sme, že existuješ, vodník. Veľmi ti ďakujeme za záchranu. Sme rady, že si tu bol.”
„Ja som tu stále. Sedím na vŕbe a dávam pozor na všetko, čo sa okolo rybníka deje. Nevadí mi, že sa tu hráte. Budem rád, keď k rybníku niekedy zase prídete. Sľúbte mi však, že už si budete dávať pozor,“ odpovedal im vodník. Deti sľúbili, že už budú opatrnejšie. Odvtedy veľmi rady chodili k rybníku. S vodníkom hrali rôzne hry a on ich učil všetko, čo vedel o rybách. Oni mu zase na oplátku nosili čerstvé buchty od svojich mamičiek. Nikdy však nezabudli na to, že aj pri hre si na seba musia dávať pozor.
