Žofinka bola rozkošné dievčatko, ktoré bývalo v neďalekej dedine. Vlásky mala svetlé ako slniečko a oči hnedé ako gaštany. Najradšej nosila kvetované šaty. Milovala kvety všetkého druhu. Aj preto chodila každý deň veľmi rada na lúku.
Pozorovala ich krásne farby, pozerala sa, ako sa otáčajú za slniečkom a ako sa pohupujú vo vetre. Ľahla si do trávy, zatvárala oči, a keď sa nadýchla, cítila, ako sa okolo nej miešajú všetky rozličné vône dohromady. Raz sa však na lúke stalo niečo zvláštne.
Bolo neskoré popoludnie, keď Žofinka ešte ležala na lúke v tráve. Už už sa chystala, že pôjde domov, keď vtom začula hudbu, akoby niekto vedľa nej hral na husličky. Takú krásnu melódiu ešte nikdy Žofinka nepočula! Započúvala sa a rozhliadala sa všade okolo, kto to hrá. Po chvíli uvidela v tráve niekoľko svrčkov a lienok, ako v rúčkach zvierajú svoje malé husle. Mali zatvorené oči, usmievali sa a hojdali sa pritom do rytmu. Žofinka len neveriacky pozerala.
V tej chvíli k nej prileteli motýle. Poletovali jej okolo hlavy a šepkali jej do uší: „Nestoj a sadni si. A pomaly, aby si ich nevyplašila. Len teraz niečo uvidíš. Pozeraj.“ Aj keď Žofinka vôbec nechápala, čo sa to deje, motýliky poslúchla. Sadla si potichu do trávy a čakala, čo nastane. Kvety okolo nej sa začali kolísať podľa melódie, ktorú cvrčky a lienky hrali. Začali sa jedna po druhej otvárať a potom zase zatvárať. Nakláňali sa do všetkých strán. Všetky pekne postupne a do rytmu. Ich farby sa trblietali. Ich vôňa akoby sa vznášala nad nimi. Bolo to, akoby tancovali. Skrátka nádhera.
Žofinka nevedela, kam sa skôr pozrieť. V tej chvíli k nej zase prileteli motýliky a povedali: „To je krása, že? Dnes je na lúke kvetinový ples. Všetky kvietky tancujú a ukazujú sa. Cvrčky a lienky sú ich kapela. Hrajú im lúčne melódie. Nikto nevie o tom, že sa to tu deje. Teba ale majú kvietky rady, Žofinka. Vidia ťa tu každý deň. A tiež vedia, ako ich máš rada a že ich netrháš ani nezašľapuješ. Preto sa dnes rozhodli, že sa ti ukážu a zatancujú ti.“
Žofinka ešte chvíľu pozorovala kvetinový ples. Pekne potichu a nehybne, aby kvetinkám neublížila a aby ich nevyľakala. Keď všetko skončilo a slniečko už pomaly zapadalo za hory, vstala, zamávala a potichu zavolala: „Ďakujem vám, moje milované kvetinky. Nikdy nezabudnem, čo ste pre mňa urobili. Ešte nikto pre mňa nikdy takto krásne netancoval!“
Žofinka motýlikom sľúbila, že o plese nikomu nepovie. Chceli by ho potom vidieť všetci a lúku by pošliapali. To nechcela dopustiť. Dnes už je Žofinka veľká. Je to slečna Žofia. Stále však chodí na lúku. Stále má rada kvety a obdivuje ich krásu. Kvety jej zase na oplátku raz za čas zatancujú na svojom kvetinovom plese.
