Sviatky sú čarovné. Hlavne tie vianočné. Pre niektorých sú plné radosti, chutného jedla a darčekov. Nie všetci však majú sviatky také šťastné, radostné či štedré. Preto je dôležité rozdávať radosť všade, kade človek ide, a pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Skutočne potrebujú.
Každý trávi Vianoce tak, ako vie a môže. Či už na chate v horách obklopený snehom, alebo doma na gauči. Dôležité je byť s tými, ktorých máme radi. No a Janka trávila Vianoce i celé sviatky so svojou rodinkou na chate v horách, v malej dedinke v snehovom údolí. Chodili tam každý rok.
Celé sviatočné obdobie medzi Vianocami, a sviatkom Troch kráľov je akési zvláštne. Akosi zabúdame na starosti bežného života a oddávame sa vianočným rozprávkam, chutným koláčikom, lyžovaniu, sánkovaniu či leňošeniu s rodinou alebo kamošmi. Aj po Štedrom dni, Janka so svojou rodinkou stále ostávala na chate v horách. Ocko lyžoval, maminka oddychovala na gauči pred krbom s obľúbenou knižkou a Janka sa sánkovala pri chate z malého kopca. Ako sa tak sánkovala poriadne zababušená v overale, zbadala malé dievčatko ako stava snehuliaka. No akosi sa jej nedarilo. Čo keby jej pomohla? Možno si konečne nájde kamarátku. Vravela si len tak pre seba Janka.
„Ahoj, ja som Janka. Môžem ti pomôcť stavať snehuliaka?“ spýtala sa dievčatka. Nemala tu totiž žiadnych kamarátov, a akosi už sa sama nudila. Dúfala, že bude súhlasiť. Darčeky, čo dostala, sú fajn, no radšej by spoznala nových kamošov.
„Jasné! Ja som Andrea!“ povedalo dievčatko a usmialo sa. Dievčatká začali spolu vytvárať snehuliaka. Skoro vyzeral ako čarovný Olaf!
„Prečo nemáš rukavičky?“ spýtala sa Janka prekvapene novej kamošky. Andrejka len pokrútila hlavou a hľadela do zeme – akoby sa hanbila. Janka je šikovné a vnímavé dievča a pochopila o čo sa jedná. Nie každá rodinka má totiž dostatok peniažkov. Všimla si, že jej nová kamoška Andrejka mala aj overal trošku menší ako by mal byť a rukavičky žiadne. Ruky ju museli určite oziabať!
Janka neváhala. „Počkaj, hneď som tu!“ povedala Andrejke a utekala hneď do ich chatky za rohom. Tam vytrhla maminku z pútavého čítania knižky.
„Mami, mami!“ zvolala Janka, keď vbehla dnu v kombinéze, celá od snehu.
Maminka sa zľakla. „Čo sa deje? Prečo sa nevyzlečieš?“ spýtala sa.
Janka potom vysvetlia maminke, že má novú kamošku, no potrebovala by trošku pomôcť. Maminka sa potešila. Vedela, že jej Janka si ťažko hľadá kamarátov. Bola na všetkých až príliš dobrá. A to jej spolužiaci v škole často nepekne využili. Maminka preto povedala: „Zlatko, kľudne požičaj svojej novej kamoške rukavičky!“ a milo sa usmiala na svoju dcérku. Janka poďakovala a aj s rukavicami vybehla von. Tam videla, že už je snehuliak skoro hotový.
„Pozri! Zohrej si rúčky!“ povedala Andrejke Janka a podala jej rukavičky. Andrejka bola dojatá. Veľmi ju to potešilo a svoju novú kamošku objala.
„Poďte na horúci čaj!“ zvolala Jankina mamka a pozvala dievčatá dnu do chaty. Tam sa dievčatá rozprávali, hrali a zohrievali pri krbe po náročnom stavaní snehuliaka v snehu. Keď sa začalo stmievať, Andrejka vedela, že musí ísť domov, aby sa o ňu rodičia nebáli. „Nie, nemusíš mi ich vracať. Rukavičky si nechaj!“ povedala jej Janka a usmiala sa, keď jej ich chcela Andrejka vrátiť.
„A kľudne aj túto bábiku! O rok na Vianoce sa stretneme a môžeš mi ju vrátiť!“ usmiala sa na novú kamošku Janka a podala jej svoju hračku od Ježiška.
Andrejka neverila tomu, čo počuje. Nové rukavičky a aj hračka! To sú najlepšie Vianoce! Zázrak! Ale ešte lepšie na tom je to, že našla novú kamarátku. A Janka nielen že našla v Andrejke novú kamošku, dostala aj lekciu o tom, že je ľuďom treba pomáhať. A tak sa na horách počas Vianoc každý rok stretávajú dve kamarátky a sú tu pre seba vždy, keď sa niečo deje, a aj vtedy, keď si myslia, že sú na svete úplne samé.
