Bol začiatok decembra a pani Jeseň sa pomaly lúčila s prírodou. Vo vzduchu sme cítili chladný vánok a ulice začali pomaly zdobiť všelijaké vianočné ozdoby či ligotavé svetielka. Detičky nedočkavo čakali na Vianoce a premýšľali, čo im len Ježiško pod stromček prinesie.
Medzi nimi bol aj malý Vilko, ktorý Vianoce miloval. Tešil sa na ozdobovanie stromčeka, darčeky a hlavne na sneh. Posledné roky však sneh na Vianoce akosi nikdy nebol. Vždy nasnežilo až na konci zimy.
Vilko sedel v lavici a počúval pani učiteľku, ktorá im práve diktovala akési slovné úlohy. Vilko sa však nevedel sústrediť. Do zošita si kreslil snehové vločky či sane, na ktorých sa v zime zvykol s ockom sánkovať. Nevedel sa dočkať, kedy konečne nasneží.
„Teraz nemáme výtvarnú, Vilko, máme matematiku a ty sa musíš sústrediť,“ napomenula ho s úsmevom pani učiteľka.
Vilko prikývol a sústredil sa na matematiku a slovné úlohy, ktoré mu veru skutočne išli. Keď bola prestávka, pani učiteľka si prisadla k chlapčekovi.
„Čo keby si mi ukázal, čo si si nakreslil?“ spýtala sa ho milo.
„Milujem sneh! Mohlo by už nasnežiť,“ povedal jej s nadšením chlapček.
Pani učiteľka sa vrelo usmiala a zavolala chlapčeka i ostatné detičky na koberček. Tam si všetky deti sadli do kruhu a čakali, čo im pani učiteľka rozpovie.
„Váš spolužiak Vilko by si veľmi prial, aby už nasnežilo, a vy deti?“ spýtala sa ich pani učiteľka.
Deti súhlasne vykríkli.
„Rozpoviem vám jeden príbeh o Perinbabe. Je to staršia teta, ktorá žije vysoko v oblakoch. Každý rok sa rozhoduje, kedy nám sniežik nadelí. Skáče po perinách plných ľadového snehu a so svojím kúzelným žezlom ho posiela k nám na zem. Čo keby sme ju poprosili, aby nám sneh nadelila už teraz?“ dopovedala príbeh pani učiteľka a spýtala sa detí.
„Áno! Nech Perinbaba nasneží už teraz!“ odpovedal Vilko i ostatné deti nadšene. Zazvonilo na hodinu a deti si posadali do lavíc.
„Keďže máme teraz výtvarnú, môžeme ju spolu poprosiť, nech nám nasneží už teraz. Každý nakreslí vločku a nalepí ju do okna,“ zavelila s úsmevom pani učiteľka a rozdala deťom papiere. Deti vytiahli farbičky či nožničky a s pomocou pani učiteľky vytvárali rôzne krásne vločky, ktoré potom nalepili do okien.
„A teraz všetci spolu zaspievame: Perinbabka, Perinbabka, prines nám sniežik!“ povedala pani učiteľka a deti hlasno spievali. Sniežik však zatiaľ akosi stále nesnežil.
„Uvidíte, Perinbaba vás počula a sniežik k nám pošle so svojím kúzelným žezlom! Musíte len veriť, že zázraky sa dejú,“ povedala im veselo pani učiteľka.
Škola sa pomaly blížila ku koncu a deti čakala posledná hodina telesnej výchovy. Deti stále dúfali, že ich Perinbaba počula. Po telesnej výchove sa deti vybrali do šatní, kde sa prezliekli a potom išli do družiny, kde čakali na svojich rodičov. Boli smutné, že sniežik stále neprichádzal, no verili, že zázraky sa dejú.
„Aha, sneží! Pani učiteľka mala pravdu! Perinbaba videla naše vločky a počula našu pesničku!“ zvolala veselo Laura na svojich spolužiakov.
Vilko i ostatní spolužiaci vyleteli z lavíc k oknu. Neverili vlastným očiam. Sniežik skutočne prišiel. Vonku sa chumelilo ako nikdy predtým. Pani učiteľka z družiny dostala nápad. V šatni sa všetci poobliekali a vybrali sa na školský dvor, aby si spolu užili prvý sneh tejto zimy. Perinbaba sa na deti zhora usmievala, keď videla, ako veselo pobehujú medzi jej vločkami.
Deti si uvedomili, že zázraky sa skutočne dejú, len im musíme uveriť.
