Bola noc a z oblohy sa na nás valili chumáče bieleho snehu, ktorý padal z neba ako perie. Krajinu už pokrývala hrubá biela deka, ktorá snežením len rástla a rástla. Zo snehovej pokrývky vykúkali stromy posypané snehom a domy pokryté ligotavými svetielkami.
Spoza okien sa na nás usmievali krásne ozdobené vianočné stromčeky a ligotavé ozdoby na oknách či na strechách. Dnes bol deň pred Mikulášom. Ujo Mikuláš má veľkú bielu bradu a červený oblečok. Každý rok navštívi detičky, a tým dobrým dá do čižmičky sladkosti. Tí, čo dobrí neboli, dostanú uhlie a keď sa polepšia, na ďalší rok dostanú určite nejakú sladkosť. Ujo Mikuláš totiž vidí všetko. Každé dieťa si nedočkavo leštilo topánočky, ktoré potom vystavilo do okna pre Mikuláša.
„Prečo musíme dávať čisté topánočky do okna?“ spýtala sa zvedavo Maruška, keď čistila svoje čižmičky celé ufúľané od blata a mokré od snehu. Maminka sa na dcérku usmiala a odvetila:
„Keď budeš mať čisté topánočky, ujo Mikuláš ich zbadá, pozrie sa do zoznamu, či si celý rok poslúchala, a ak áno, do čižmičky ti hodí sladkosti,“ odvetila maminka múdro.
Dievčatko sa zamyslelo. Ona síce poslúchala, ale jej sestrička Anička je špekulantka a často neposlúcha. Nerobí si domáce úlohy, či si po sebe neupratuje hračky.
„A čo Anička? Síce topánočky už nachystané na parapete má, ale ona moc neposlúcha. Ona nedostane sladkosti?“ spýtala sa zvedavo Maruška.
Jej sestrička Anička spozornela, keď začula ich konverzáciu.
„Ja chcem sladkosti!“ zvolala z detskej izbičky a priutekala k Maruške a maminke do chodby, kde si čistili topánky. Anička hneď začala svojej sestričke pomáhať s čistením topánok a začala si upratovať všetky hračky v izbičke, dokonca i tie Maruškine pekne zoradila do poličky.
„Vieš, ujo Mikuláš vidí všetko. Možno ti predsa len niečo prinesie, i keď by si ho mala trošku poprosiť,“ povedala mamička Aničke.
„Musíme Aničke pomôcť! Ako presvedčíme Mikuláša, aby Aničke predsa len niečo priniesol a nedostala uhlie?“ spýtala sa zvedavo Maruška.
Maminka ich posadila a naučila ich básničku. Veru, možno Mikuláša ich sladká básnička obmäkčí a predsa len nejakú sladkosť Anička dostane.
Dievčatká sa posadili pred vyčistené topánočky a nahlas spevavo odvetili:
„Pred oknom, za oknom, stojí Mikuláš.
Povedz nám, Mikuláš, čo v tom vreci máš?
A ja mám v tom vrééci, samé dobré véééci…
Cukríky, koláče, len pre dobré deti!“
Takto to sestričky spolu recitovali dúfajúc, že ich predsa len ujo Mikuláš začuje. Ich krásny hlas znel ulicou.
Bolo skoré ráno. Maruška vyskočila nedočkavo na nohy a vyletela do obývačky, kde boli nachystané na parapete čižmičky. A neuveríte! Aj Maruškine aj Aničkine čižmičky boli plné. A nielen tie! I rodičia si našli v čižmičkách sladkosti.
„Už prišiel!“ zvolala Maruška a zobudila sestričku i rodičov. Anička nedočkavo obzerala všetky sladkosti, ktoré v čižmičke našla. Síce ich nebolo veľa, no predsa len niečo dostala. Nenašla tam však len sladkosti. V čižmičke našla i uhlie, a tak vedela, že musí byť lepšia a viac poslúchať. Ujo Mikuláš jej pohrozil, že keď sa nezlepší, dostane len uhlie.
A tak sa Maruška rozdelila so svojimi sladkosťami s Aničkou, ktorá ich veľa nemala. Tá si uvedomila, že musí byť predsa len poslušnejšia ako jej sestrička. A preto sa dohodli, že budú poslúchať a vždy, keď budú chcieť niečo vyviesť alebo sa im nebude chcieť urobiť domácu úlohu či upratovať, navzájom si pomôžu a poradia, tak ako si pomohli teraz. Súrodenci predsa musia držať spolu a možno práve ich sesterská láska obmäkčila aj uja Mikuláša.
