Bola chladná sobota. Mesto bolo zahalené do bieleho šatu a kde-tu vykúkal spoza okna ozdobený ligotavý stromček. Deti sa nadšene sánkovali či stavali zo snehu všelijaké výtvory. Jurko a jeho sestrička Sandra vybehli z domu na dvor, zababušení až po uši.
Nadýchaný sneh pokrýval ich dvor ako obrovská veľká biela prikrývka, ligotajúca sa na slnku. Súrodenci boli pripravení vytvoriť zo snehu čosi špeciálne.
„Postavme si snehuliaka!“ skríkol Jurko natešene a do rúk chytil hrsť snehu. Sestrička neváhala a pridala sa do stavania snehuliaka. Súrodenci sa dohodli, že postavia toho najväčšieho snehuliaka, akého len ich ručičky dokážu vytvoriť.
„Môžem sa k vám pridať?“ zvolal ocko z terasy, pripravený deťom pomôcť. Deti natešene prikývli. S ockom im to pôjde určite rýchlejšie. Musia to stihnúť, aby sa sneh na slniečku neroztopil a oni stihli postaviť svojho snehuliaka. A tak sa všetci pustili do práce. Jurko ukázal mladšej sestričke, ako zabaliť sneh do veľkej gule, ktorú potom treba tlačiť po snehu pred sebou. Ako sa guľa zväčšovala a zväčšovala, oči detí sa rozžiarili.
„Táto je ale obrovská!“ povedal ocko, keď zbadal, akú veľkú guľu sa deťom podarilo vytvoriť. „Vy ste šikovní, že si takto spolu pomáhate,“ usmial sa na nich a pochválil ich výtvor. „Tak a teraz potrebujeme ďalšiu do stredu,“ povedal deťom ocko. Spoločne vytvorili druhú snehovú guľu, o niečo menšiu ako tú predtým. Bola však ťažká, a tak ju ocko opatrne zdvihol a položil na prvú veľkú guľu.
„Ja spravím tú poslednú!“ povedala Sandra veselo a pustila sa do práce. Rozmýšľala, ako jej to braček vysvetľoval. Nahrnula si sneh a vytvorila malú guličku, ktorú potom tlačila pred sebou. Robila to presne tak, ako jej Jurko ukázal, a skutočne sa jej to podarilo. Potom, s pomocou ocka, položili tretiu guľu na samý vrch.
„Si šikovná!“ pochválil ju Jurko, keď videl, ako to jeho sestrička sama zvládla. Veru, učí sa rýchlo. „Ten je ale obrovský!“ zvolali deti udivene, keď pred nimi stál veľký snehuliak. Bol dokonca ešte väčší ako ocko.
„Tak a teraz mu dáme ešte oči, nos a ústa!“ povedal ocko a vyslal deti pre kamienky a mrkvu, ktorá bude tvoriť jeho nos. Sandra vybehla do kuchyne, kde maminka práve pripravovala polievku. Nenápadne jej ukradla jednu mrkvu a vybehla naspäť von. Ocko s Jurkom zatiaľ dali kamošovi snehuliakovi gombíky z kamienkov, oči a ústa. Ocko zdvihol Sandru na ruky a tá mu zapichla mrkvový nos.
„Ešte tomu niečo chýba,“ zamyslel sa Jurko a rozbehol sa pre palice, ktoré zapichol snehuliakovi do tela, aby mal ruky.
„A nebude mu zima?“ spýtala sa Sandra zvedavo. Ocko prikývol. „Tak mu dáme šál!“ povedal a dal si červený šál dole z krku a obmotal ho pánovi snehuliakovi okolo hlavy.
„A ja že kde mi zmizla mrkva!“ zasmiala sa maminka, ktorá za nimi vyšla von. Deti sa len zachichotali. Maminka sa usmiala a odvetila: „Pán snehuliak vyzerá úžasne! Ešte malá drobnosť a je to!“ povedala maminka, vbehla rýchlo dnu do domu a vrátila sa von spolu so starým hrncom, ktorý mu položila na hlavu. „A snehuliak je hotový!“ povedala maminka s úsmevom, sledujúc radosť v očiach svojich detí.
„Toto je ten najlepší deň na svete!“ zvolala Sandra, objímajúc maminku. Všetci sledovali svoj krásny výtvor, ktorý sa týčil na ich dvore. Zrazu sa deťom zazdalo, že sa pán snehuliak usmial. Šál sa jemne vo vetre pohol a kamienky na ústach sa nadvihli.
„Videli ste to?“ zvolal Jurko s údivom. Ocko a maminka sa zasmiali.
„Myslím, že je šťastný, pretože sme ho vytvorili všetci spolu. A takto sa nám poďakoval,“ povedal ocko.
A tak sa deň pomaly blížil ku koncu. Jurko a Sandra si pochutnávali na horúcej čokoláde pri ozdobenom stromčeku a vykúkali z okna, kde obdivovali svoj výtvor, ktorý sa týčil na ich záhrade ako veľká vianočná ozdoba. Boli šťastní, aký pekný deň spolu všetci zažili, a hrdo obdivovali pána snehuliaka na záhrade.
