Jedného dňa sa malé plavovlasé dievčatko menom Patrícia vybralo do vianočného mestečka spolu so svojou maminkou. Ako tak kráčali krásne ozdobenými ulicami, všade rozvoniavala horúca čokoláda, voňavý punč a všelijaké sladké dobroty. Ligotavé stánky sa hemžili ľuďmi, ktorí nasávali pravú vianočnú atmosféru.
„Ja si prosím horúcu čokoládu!“ zvolala Paťka veselo, keď zbadala stánok s fontánkou horúcej čokolády. A tak sa spolu s maminkou vybrali k ligotavému stánku, kde tetuška v mikulášskej čapici robila chutnú čokoládu.
„Dobrý deň, dvakrát horúcu čokoládu vás poprosím,“ povedala maminka slušne a podala tete korunky. Tá im s úsmevom podala horúci nápoj. Už-už sa išla Paťka napiť, keď vtom zafúkal silný chladný vietor a z hlavy jej odletela jej prešívaná červená čapica.
„Moja obľúbená čapica!“ zvolala Paťka smutne a hľadela, ako sa jej čapica stráca kdesi v diaľke. Maminka s dcérkou neváhali a opatrne sa s nápojmi v ruke vybrali čapicu hľadať. Ako tak hľadali medzi ľuďmi a stánkami, po čapici nebolo ani stopy – akoby sa pod zem prepadla.
„Musíme ju nájsť,“ povedalo dievčatko smutne a dopilo svoju horúcu čokoládu. Červenú čapicu mala veľmi rada, mala ju od svojej babičky.
„Poď, pozrieme sa, či ju neodniesol vietor ešte tam!“ povedala maminka a zobrala dcérku za ruku. Predierali sa ľuďmi až k veľkému ligotavému vianočnému stromčeku, ktorý sa týčil v strede námestia.
„Tento stromček plní aj tie najtajnejšie želania,“ povedala maminka dcérke.
„Prosím, prosím, nech sa mi moja červená čapica vráti späť,“ zaželalo si dievčatko pod veľkým vianočným stromčekom a ruky zvierala v modlitbe. A tu zrazu jej pohľad padol na starého uja, ktorý čupel na kúsku deky, opretý o ošúpané dvere a prosil o korunky. Prešedivelý ujo držal v rukách malú červenú čapičku a s údivom ju obdivoval, ako sa k nemu len dostala. Na hlave mal deravý klobúk a veru, veľa toho nemal. Dievčatko neváhalo a rozbehlo sa priamo k ujovi, s maminou v pätách.
„Dobrý deň, ujo. Veď vy ste našli moju čapicu!“ zvolalo dievčatko s radosťou v hlase. Starší pán sa na dievčatko nesmelo usmial.
„Priletela priamo ku mne. Nech sa páči,“ povedal jej ujo a s prederavenými rukavicami na rukách jej podal jej čapicu. Maminka aj Paťka ujovi poďakovali a vybrali sa späť ku vianočným stánkom.
„Mami, videla som, že ujo toho veľa nemal. Nemohli by sme mu trošku pomôcť? Aj on mi pomohol a našiel moju čapicu,“ napadlo zrazu malú Paťku. Maminke sa ten nápad veľmi páčil. Sú predsa Vianoce a ľudia by si mali pomáhať bez ohľadu na to, akí sú.
Maminka a Paťka sa vybrali k stánku, kde predávali štrikované šále, rukavice, čapice a všeličo možné. Kúpili pár rukavíc, čapicu a aj kúsok koláčika. Neskôr sa zastavili pri stánku s horúcim čajom. A tak sa vybrali späť na miesto, kde starý pán sedel.
Patrícia podala ujovi čapicu a hrubé štrikované rukavice a maminka mu podala horúci čaj a koláčik.
„Veselé Vianoce a ďakujem za záchranu mojej čapice!“ povedalo dievčatko s úsmevom. Starého uja to dojalo. Už dávno mu nikto nič nedal a všetci ho len obchádzali a hádzali na neho škaredé pohľady. Toto však bolo iné. Dievčatko aj maminka mu darovali cenné veci a aj to najcennejšie – ich vrúcny úsmev a pozornosť.
„Ďakujem vám! To je vianočný zázrak,“ povedal starý pán so slzami v očiach a obdivoval dary, ktoré práve dostal.
„A na Vianoce buďte v teple!“ zvolala maminka, keď odchádzali od uja. Dievčatko mu ešte zakývalo a ujo sa na nich vrúcne usmial a zakýval im späť.
A tak Paťka a maminka spravili o niečo krajšie Vianoce niekomu, koho iní ľudia len obchádzali. A práve červená čapica vytvorila tento nezvyčajný zázrak.
