Vonku sa na nás už usmievali vianočné svetielka či šakľvaké ozdoby a ulicami sa niesla krásna vôňa koláčikov. Bol čas zdobenia vianočného stromčeka a malá Lucka sa už nevedela dočkať.
S maminkou vyberali ozdoby schované v skrini a pomaly ich nosili do obývačky, kde už stál nachystaný vianočný stromček. Ocko zatiaľ zdobil strechu domu, na ktorú ukladal ligotavé svetlá.
„Tento rok budeme mať ten najkrajší stromček!“ zvolala Lucka veselo otvárajúc krabice plné všelijakých gulí, čečín či iných ozdôb. Mali ich veru veľa.
„A aký stromček budeme mať tento rok? Máme tu zlaté, červené, biele dokonca i modré ozdoby,“ spýtala sa maminka. Dievčatko sa zamyslelo. Veru, ozdôb majú veľa, Lucke sa však najviac páči zlatá a červená. „Tento rok zlatá a červená!“ zvolala veselo a začala vyberať z krabice červené a zlaté gule, ktoré s maminkinou pomocou zavesila na stromček. Keď však Lucka siahla na dno krabice, objavila tam zvláštnu starú guľu. Bola iná než tie ostatné, bola trošku zničená, avšak stále krásna. Táto ozdoba, guľa, bola posiata zlatými trblietkami a vnútri v nej bola malá hviezdička.
„Jééj, táto ozdoba je krásna!“ zvolala Lucka. Maminka sa usmiala, vzala zvláštnu guľu do ruky a odvetila: „Túto guľu mám od svojej babičky. Tvojej prababičky. Je však iná, je čarovná. Už dlho nebola na stromčeku, takmer som na ňu zabudla,“ povedala maminka dcérke, ktorej modré očká žarili od údivu.
„A prečo je čarovná?“ spýtala sa zvedavo Lucka a posadila sa na gauč. Maminka sa usadila vedľa nej s čarovnou ozdobou v ruke a so slzami v očiach rozrozprávala dcérke krátky príbeh o svojej babičke:
„Keď som bola malá, chodili sme spolu s rodičmi na Vianoce k starej mame. Bolo to krásne, celá rodina sme boli pokope a užívali sme si spolu sviatky, nie ako teraz,“ povedala maminka smutne, so svojimi rodičmi sa totiž už dlho nerozpráva. Maminka si zotrela stekajúcu slzu a pokračovala v príbehu: „Moja babička mala vždy svoj stromček krásne ozdobený. Avšak táto guľa bola vždy iná než tie ostatné. Babička ju totiž mala od svojej mamy, a tá od svojej. V našej rodine už koluje mnoho rokov. Hovorí sa, že ten, kto ju na stromček zavesí a bude si niečo priať, tomu sa to splní,“ odvetila maminka dcérke. Lucka ani nedýchala.
„Takže táto ozdoba je v našej rodine už toľko rokov! Môžem ju zavesiť na stromček ja a niečo si želať? Prosíííím!“ povedalo natešene dievčatko. Maminka prikývla a tak Lucka opatrne zavesila do stredu stromčeka guľu od prababičky. Zavrela očká a potichu si niečo želala. Verila, že sa jej želanie splní.
Ako dni ubiehali, Luckin dom bol už celý ozdobený nielen bielym snehom za oknami, ale i výzdobou a svetielkami. Domom sa niesla vôňa medovníčkov. Keď však prišiel Štedrý deň, Lucka len nedočkavo prešĺpovala z nohy na nohu dúfačj, že sa jej tajný sen splní. Dúfala, že ju čarovná vianočná guľa vypočula.
Keď Lucka s maminkou chystali stôl na večeru, ktosi zazvonil. Lucka spozornela a utekala otvoriť. Vo dverách stáli Luckini starí rodičia, maminkini rodičia. „Moje prianie sa splnilo!“ zvolalo dievčatko a so slzami v očiach vyobjímala starých rodičov. Maminka neveriacky stála na chodbe a hľadela na svojich rodičov. Dávno sa pohádali a bývali ďaleko, a tak sa prestali navštevovať a rozprávať. Dnes bol však Štedrý deň a oni stáli priamo pred ňou.
„Mami! Oci!“ zvolala maminka a vrhla sa na svojich rodičov so slzami v očiach. Lucka tak nesplnila sen len sebe, ale i svojej maminke, ktorá túžila opäť zažiť Vianoce so svojou celou rodinou. Na staré hádky sa dávno zabudlo a všetci sa pomerili a prežili spolu krásne Vianoce v kruhu rodiny. A práve čarovná guľa po Luckinej prababičke spojila zázrakom celú rodinu opäť dokopy.
